V posledných dvadsiatich rokoch došlo v živote našich zborov k niektorým reformám, ktoré prispeli k rozvoju. Postupne sa zlepšilo spravovanie financií, ktoré v minulosti bolo v nejednom zbore príčinou nezhôd. Zároveň sa rozvíja práca s deťmi, mládežou, a s ďalšími vekovými kategóriami. Rozbehli sa aj menšie diakonické aktivity. Ku všetkým týmto veciam nás Písmo vyzýva. Zároveň však žiaľ stále platí, že počas bežnej nedele výrazná väčšina našich evidovaných členov ostáva doma. Pred nami stojí zásadná a ťažká reforma. Bude oveľa ťažšia ako spomenuté začaté reformy. Ide o otázku, čo má cirkev vyžadovať od svojich členov. V súčasnej dobe prakticky od našich členov prakticky vyžadujeme jednu jedinú vec. Zaplatiť cirkevnú daň. Aj tí členovia cirkvi, ktorí si neplnia žiadne povinnosti člena cirkvi, majú až na právo voliť ponechané všetky práva. Má však cirkev od svojich členov niečo vyžadovať ? Kalvín na takúto otázku odpovedal na základe Písma jednoznačne kladne. Vyjadril to v učení o cirkevnej disciplíne, ktoré sa dostalo aj do reformovanej teológie, ako aj do zákonov a štatútov našej cirkvi. Vyžadovať od členov cirkvi disciplínu nie je jednoduchá vec. Kalvín však šiel tou ťažkou cestou. Neostal len pri kritike stredovekej cirkvi. Aj tých, ktorí zo stredovekej cirkvi odišli, viedol ku plneniu kresťanských povinností. Preto ho aj prvý krát zo Ženevy vyhnali.

Jedna z námietok proti praktickému uplatňovaniu cirkevnej disciplíny v živote cirkvi je obava z toho, že ľudia sa urazia a odídu. Cirkevnú disciplínu nepraktizujeme už niekoľko desaťročí. Pomohlo nám to udržať ľudí v cirkvi? Nie. Naša cirkev zmenšuje, rovnako klesá aj percento návštevnosti služieb Božích, teraz dosahuje okolo 20 – 30 %, aj keď v niekoľkých menších zboroch majú percento účasti vyššie. Porovnajme to s našou sesterskou Slobodnou reformovanou cirkvou v Holandsku, ktorá už viac ako 30 rokov spolupracuje a pomáha našej cirkvi. Je to cirkev približne taká veľká ako naša, majú okolo 120 000 členov, na služby Božie však chodia všetci, ktorí vládzu, percento účasti sa pohybuje okolo 80 – 90 %. A navyše aj na večerných službách Božích je len o málo nižšie percento účasti. Pritom táto cirkev praktizuje dosť prísnu cirkevnú disciplínu. Ak niekto chce pristúpiť k Večeri Pánovej, musí to vopred nahlásiť a čakať či mu presbytérium dá povolenie. Alebo ak niekto začne vynechávať návštevu služieb, presbytérium ho navštívi, a ak sa to ani po dlhšom čase nezmení, tak mu povedia: „Počúvaj brat náš, keďže nechceš chodiť na služby Božie, tak nemôžeš pristúpiť ani k Večeri Pánovej.“ Pre lepšie pochopenie ich aplikovania disciplíny uvediem ešte jeden príbeh. Istý mladý muž začal spolu žiť zo svojou priateľkou bez manželstva. Keď mu presbyteri dohovárali, bránil sa, že v inej reformovanej cirkvi (v Holandsku je totiž viac reformovaných cirkví) by mu sa mu do jeho života nemiešali. Oni mu na to povedali, že keď chce odísť tam, kde mu nebudú vyčítať spolužitie bez manželstva, tak nech odíde. Ak však chce ostať v ich cirkvi, tak musí rešpektovať biblické zásady pre vzťah muža a ženy.

Tieto veci nám znejú priam nepredstaviteľne. V našom podvedomí vnímame právo človeka pristúpiť k Večeri Pánovej priam ako neodňateľné. Ale aj v našom Malom katechizme, z ktorého sa už desaťročia naše deti pripravujú ku konfirmačnej príprave, čítame v 74. otázke I. časti : „Podľa rozkazu Ježiša Krista je potrebné blúdiacich, ktorí ani po bratskom napomenutí nezanechajú svoje bludy a hriechy, vylúčiť od svätých sviatostí. Keď však sľubujú a dokazujú nápravu, treba ich prijať opäť do spoločenstva zboru. Rim 16,14, 1Kor 5,11.13, Tit 3,5, 2Jn 10,11 Mt 18,15 – 17, 1Kor 5,2-5, 2Tes 3,14 –15 , 2Kor 2, 6 – 8, 2Tim 2,25 -26 “ Naši bratia v Holandsku tak nerobia nič iné, ako to, že učenie katechizmu prakticky uplatňujú v živote cirkvi. Rozhodnutie o nepripustení k Večeri Pánovej totiž nie je rozhodnutím o zatratení, či vylúčením z Božieho kráľovstva. Je len vážnym napomenutím cirkvi človeku, ktoré mu odkazuje, že v jeho živote musí dôjsť k zásadnej zmene. Napríklad, aby začal pravidelne navštevovať služby Božie, alebo aby dal do poriadku spolužitie bez manželstva. Nemožno však celú otázku vyriešiť tak, že ponecháme všetko na Pána Boha, aby On sám posúdil každého, kto pristúpi k Večeri Pánovej? Veď predsa v Písme čítame: „ Skúmaj sa teda, človeče a tak jedz z chleba a pi z kalicha, lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva telo Pánovo.“ (1Kor 11,28 – 29) Nie je potom pre cirkev jednoduchšie nechať zodpovednosť na každom, kto pristupuje k stolu Pánovmu a netrápiť sa s nepríjemným karhaním, napomínaním a vylučovaním od stola Pánovho? Božia cesta je však taká ako ju na základe štúdia Písma opísali autori katechizmu. Ťažšia. Ale vedúca k požehnaniu ako to zažívajú aj naši bratia v Holandsku. Okrem viditeľných hriechov však existujú aj tie skryté. A tie sú rovnako závažné, ako tie, ktoré cirkev vidí. Ak však človek pristupuje k Večeri Pánovej bez toho, aby mienil svoje skryté hriechy napraviť, tak pristupuje nehodne, je a pije si odsúdenie. Zodpovednosť za to však nepadá na hlavu cirkvi. Pri viditeľných hriechoch však leží zodpovednosť okrem pristupujúceho aj na cirkvi, ktoré je povinná svojich členov napomínať.

Uplatňovanie cirkevnej disciplíny by bolo zásadnou reformou v živote našej cirkvi. Mnohí by sa urazili, ale Pán Boh by nám pomohol a pridal by nám iných ľudí. Je to v Jeho moci : „ … A Pán pridával na každý deň (takých), ktorí boli zachránení.“ (Sk 2,47) Nebojme sa v oblasti cirkevnej disciplíny poslúchnuť Božie príkazy. Ide o to, kto je tu Pán ? Človek alebo Hospodin? Má cirkev mlčať, aby sa ľudia urazili a nedotkli ? Potom sa však náš postoj dotkne Hospodina. Aj tu platí, že dvom Pánom človek nemôže slúžiť. Vernosti Pánovi sa však nemusíme obávať lebo platí: „ … tomu, kto správnou cestou kráča, ukážem Božiu pomoc.“(Žalm 50, 23).