Afriku si môžete zamilovať alebo ju dokonca aj znenávidieť.
Zistíte veľmi rýchlo, či sem patríte alebo nie.Ak si počítate dni, koľko vám ešte zostáva do odletu, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa ocitli v tej druhej skupine. Afrika vám rozhodne neučarovala.

Asi platí, že väčšiu šancu zamilovať si nové miesto máme, ak si nemyslíme, že miesto odkiaľ prichádzame je to najlepšie na svete, s najlepšími hodnotami a s najvyspelejšou kultúrou. V tom prípade totiž tu bude všetko zlé, kultúra primitívna a ľudia sprostí. Žiaľ, často prichádzame my bieli do Afriky a myslíme si, že ideme toto miesto scivilizovať, dodať správne hodnoty, a pohŕdame nad africkým spôsobom života, nad ich myslením, nad ich jedlom, a celým ich štýlom života.

Ako je možné, že sa tu tak zabíjali v 2007? Ako je možné, že je niekto schopní takej krutosti? Aké barbarské! Počúvam konverzáciu.
Prečo sme zabudli, ako barbarsky sme poslali milióny ľudí do plynu pred pár desiatkami rokov? Ako sme pochovávali masovo zavraždených ľudí v Sebrenici, ako povstal Srb s Chorvátom s nožom proti sebe v deväťdesiatych rokoch?

Áno, desí nás všetko nové, všetko iné, ako to naše, všetko neznáme. Pohľad na čierno-biely svet je pre nás taký vzrušujúci, lebo vieme, presne, čo je dobré, čo je zlé a my sme najväčší odborníci. Už len všetko správne skritizovať a trochu si zdvihnúť sebavedomie.

Deti v škole trestajú fyzickými trestami. U nás žiaci týrajú učiteľov nielen fyzicky ale aj psychicky. Kto vyhral? Našli sme naozaj v našom civilizovanom svete tie správne odpovede, ako pristupovať k deťom? Bitka detí nie je riešenie, ale niečo mi vraví, že ak je to naopak, tiež to nie je žiadna sláva.

V Afrike je život pomalý. Ľudia sa nikam nenáhlia, nestresujú. Je to lenivosť?
S nami trhajú nervy, šedivieme v dvadsiatke, trpíme nespavosťou, utekáme a stále chceme zastaviť čas. Je to pracovitosť?

A ak človek napočíta niekoľko vecí, čo ho o živote v pozitívnom zmysle Afrika naučila objavil tajomstvo pre svoj celý život…Nie je to iba o Afrike, ale o nás, o každom vzťahu, do ktorého vstupujeme. O rešpekte, vďačnosti za druhého, o zmene a učení sa. Ak my máme vždy pravdu a sme vždy lepší, tí druhí budú vždy o schod nižšie od nás.

Tak, ako druhých máme mať viac od seba, aj Afriku od Slovenska, od Európy. Pekne sa to píše. Je to však ťažká výzva na celý život. Boj s veternými mlynmi. Boj so sebou samým.

Parochalizmus je presvedčenie, že naše zvyky, hodnoty a videnie sveta sú lepšie, hodnotnejšie, vyspelejšie než zvyky, hodnoty a videnie sveta tých druhých. Často zabúdame na to, že aj javy pre nás ťažko pochopiteľné, môžu mať v inej kultúre svoju funkčnosť, majú nejakú miestnu históriu, ktorá ich vysvetľuje. Ak sa príliš skoro začíname pohoršovať nad „barbarskými“ zvykmi, „primitívnymi“ pravidlami, smiešnymi odevmi či dizajnom, mali by sme sa zastaviť vo svojej povýšenosti a nezačať okamžite radiť ako by sa to malo urobiť lepšie. Po určitom čase poznávania a reflexie sa naše „vyspelé“, „rozvinuté“, moderné postupy z komplexného pohľadu nemusia javiť až tak pozitívne. Komunikovať so snahou o porozumenie znamená predovšetkým dávať najavo rešpekt. (Dušan Ondrušek)