Milí bratia a sestry
Náš seniorát dlhodobo spolupracuje s Nílskou misiiou.
V sobotu 10.marca 2018 sa koná neďaleko v Prešove konferencia Nílskej misie. Program je podnetný. V prílohe je aj pozvánka so všetkými potrebnými údajmi. Prihlásiť je potrebné do 26.februára.
S pozdravom
J.Brecko
Plagát Konferencia Nílskej misie
Prihláška na Konferenciu Nílskej misie
Tri zbory Ondavsko–hornádskeho seniorátu v čase od 21. do 23. januára prijali návštevu Misie na Níle.
Tieto návštevy sa konávajú pravidelne, aby touto formou nás ostatných hostia mohli oboznámiť o priamych aktivitách misionárov v ďalekých afrických krajinách.
Tentokrát to bola sestra Mária Énekešová, ktorá bola určitý čas priamo účastná tejto misie. Navštívila zbor v Košiciach, v Sečovciach a nakoniec aj zbor vo Vyšnom Čaji. Prítomných oboznámila o vzniku a pôvode Misie na Níle, ktorá má korene v evanjelickej cirkvi, a jej centrum je vo Švajčiarsku. Pokračujte v čítaní
Milí bratia a sestry
1) Ekumenické spoločenstvo cirkví a náboženských spoločností na území mesta Košice pozýva na 24. ekumenickú bohoslužbu, ktorá sa uskutoční 22. januára 2018 o 18:00 v Historickej radnici na Hlavnej 59 v Košiciach.
2) Upresňujem čas stretnutí s Nílskou misiou:
3) Prvá seniorátna biblická hodina v roku 2018 sa bude konať v piatok 19.1 o 18.00 v Zborovom dome v Trebišove. Výklad bude mať br. Kovaľ. Dochádza k zmene zo stredy na piatok. Zbierka zo seniorátnej biblickej hodiny bude naďalej slúžiť na podporu Domu Dobrého pastiera v Pribeníku.
S pozdravom
Juraj Brecko
Pozdravujem vás, sestry a bratia, verím, že názov môjho príspevku nieje pre vás niečo nové. Iste už o tejto misii mnohí viete. Podnetom tohto príspevku bola návšteva sestiery Beatrice Hauzer a jej spoločníčky Romany z nílskej misie v našom zbore, ktorá sa uskutočnila 19. marca tohto roku, teda 2014. Pokračujte v čítaní
Spolu so sestrami z nášho zboru sme v dňoch 6. – 8.11 2012 boli na Ukrajine na návšteve v zbore Csongor (ukrajinsky Čomonín). Jedna z našich sestier (Ibolya Varjassyová) totiž z Ukrajiny priamo pochádza, a jej brat Sandor Pocsai st. v tomto zbore Csongor ako duchovný donedávna slúžil. Csongor je cca 40 km od hraničného priechodu Veľké Slemence. Cirkev tu bola od roku 1945 (Podarpatská Rus bola vtedy pričlenená k Sovietskému zväzu) dosť tvrdo prenasledovaná, omnoho viac ako u nás, ale vydržala a získala aj vďaka dlhému utrpeniu vyznávačsky charakter. Podkarpatská reformovaná cirkev (110 zborov a 70 duchovných) je od štátu finančne úplne nezávislá, zbory dokážu hradiť nielen prevádzku farských budov, ale aj dokážu kryť mzdu pre duchovného. Okrem toho robia a financujú aj ďalšie veci na poli diakonie a misie.
Na základe rozhodnutí seniorálnych valných zhromaždení sú v našom senioráte zriadené dobrovoľné zbierkové fondy, ktoré slúžia na plnenie misijných a diakonických cieľov nášho seniorátu.
Ide o nasledovné fondy:
Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).
Afriku si môžete zamilovať alebo ju dokonca aj znenávidieť.
Zistíte veľmi rýchlo, či sem patríte alebo nie.Ak si počítate dni, koľko vám ešte zostáva do odletu, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa ocitli v tej druhej skupine. Afrika vám rozhodne neučarovala.
Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme – deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.
Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamenými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa váľať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.
Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.
Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka – udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2×3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie – žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taký malý šikovný sporák alebo skôr hrnček var!, na ktorom sa chystala kaša.