Matatu má kapacitu pre 14 pasažierov a tak sa nás vezie dvadsaťjeden dospelých, tri deti a jedno kura. Živé. Cesta do Kisumu je plná výmoľov. Nadhadzuje nás. Žena zvláda držať jednou rukou spiace dieťa, druhou vynervované kurča. To kotkodáka z adrenalínu, čo mu prináša cesta. Muž spokojne spí, opiera si svoje veľké brucho o moje a hlavu má zloženú na mojej ruke. „Opri sa o mňa, bude ti dobre…“pomyslím si. Obed, tuktuk, bodaboda a ďalšie matatu. Pozorujem sprievodcu, ako hádže policajtovi na zem peniaze. Tomu viac netreba. Niekde na ceste do Kakamegy nás však zastavuje ďalší policajt. „Prečo madam nemá bezpečnostný pás? Zatýkam túto madam.“ Nechápavo skúmam jeho výraz tváre a rozmýšľam, či to myslí vážne, či je opitý, alebo či si zo mňa robí dobrý deň. Matatu je narvaté a nikto vrátane šoféra nemá bezpečnostný pás. Policajt vôbec nevyzerá, že žartuje, ale kým sa spamätám zo šoku sprievodca mi prehodí okolo ramena pás a ja sa tvárim, že si ho zapínam do neexistujúcej čiernej diery. Sedím v šoku, zaskočená, že ma chceli tak nečakane prvý raz v živote zatknúť. V tej chvíli sa asi zíde niečo tvrdé. Sused to vycíti a ponúka mi arašidy. Decentne odmietam, ale jeho pohľad a vyčítavá otázka ma včas prebudia. Spolu si pochutnávame na čerstvých pražených orieškoch.
Kena
Piatok v Kerichu
Streda aj štvrtok boli nabité dni. Domov som chodila až za tmy. Jednak, že som riešila môjho podvyživeného chlapca, ktorý opustený, hladný a pocikaný sedel v nemocničnej postieľke nepovšimnutý, a potom potrebovala som dokončiť nejaké veci v centre, skôr ako pôjdem do Nairobi.
Hlavu som mala plnú nápadov, čo by sa dalo robiť na edukáciach s mamami a ako si zorganizovať návštevy v rodinách, aby boli čo najviac nápomocné pre deti a ich mamy.
Dovolenka v Detskej Záhrade
Cesta do Nairoby bola pokojná. Žiadne problémy. Listovala som si noviny, čo sme kúpili na pumpe v Kerichu. Písali v nich o (ne)bezpečnosti pred vianocami. Zlodeji číhajú na ľudí, aby mali krajšie vianoce doma. A polícia zlodejov rovno strieľa. Zlodeji nezabíjajú, ak dostanú, čo chcú. Nesmie sa im pozerať do tváre, treba im dať všetko, čo si vypýtajú, neodporovať, nevyjednávať. Nebezpečenstvo číha predovšetkým v noci. Vtedy sa zgrupujú rôzne gangy a plánujú rôzne krádeže, vlámania a únosy.
V Detskej záhrade sa cítim v bezpečí. Je tu príliš veľa ľudí. Zlodeji majú radi opustenejšie miesta, menej svedkov. Bývam tam, kde predtým, ale vtedy som tu šváby nevidela. Šváby som videla len v hre Blafuj! a to boli kreslené. Najprv som sa zhrozila, že šváby prežijú aj atómovú bombu, aj točenie sa v mikrovlnke a potom včera som kúpila taký úžasný sprej a hneď sa všetky obrátili horeznačky!
22. december 2009
Vianoce sú za rohom a ja nemám žiaden stres. Teda ak nerátam môj malý boj so švábmi, ktorý som stále žiaľ nevyhrala.
Prípravy na Vianoce začali tým, že deti vyumývali jedáleň. Krovy, po ktorých obyčajne lozia myši (potkany), boli obsadené dnes deťmi. Všade bola voda (vodný spôsob umývania) a kopa nôh.
Prvý deň v Muhoroni
Prvá noc bola náročná. Budila som sa na záchvaty dusivého kašla. Na druhej strane som mala dobrý pocit z miesta a z nových ľudí. Sestra Vincent mi urobila prvý nákup základných potravín, nachystala prevarenú vodu, pripravila posteľ, dokonca aj uteráky, mydlo, zubnú kefku a na stole boli cukríky. Oproti tomu, kde som v Keni doteraz bývala, je toto bývanie luxusné. Až som sa cítila previnilo, že ako je tu pekne! Neviem, či to, kde bývam mám nazvať dom, alebo byt, pretože je to súčasť jedného domu, ale má to dva vchody- zadný a predný. Cez zadný vchod sa vstúpi do kuchyne. Cez predný rovno do „obývačko- haly- jedálne“. Sú tu dve izby. Druhá čaká na dievča, ktoré vystrieda Dášu. Podlaha je tu v celom dome cementová, okná majú sieťky. Pod dverami je asi centimetrová škára, cez ktorú sem prichádzajú rôzni hostia. Včera tu napríklad dvakrát prišla celkom milá žabka, a potom som tu našla menej milého pavúka.
Z Nairobi do Muhoroni
Pohádzala som nejaké odrobinky sliepkam, čo sa premávajú pred mojím vchodom a pustila som sa do písania.
Posledný večer v Nairobi som cítila únavu z množstva ľudí a keď mi Kitili navrhol, aby som mu pomohla podojiť kravu, veľmi sa mi uľavilo. Deti síce mali Talent Show a predvádzali všetky svoje tanečné, dramatické a hudobné kúsky, ktoré si nacvičili, ale krava a jej ticho mi v tej chvíli padli vhod. Celý týždeň ma niekto naťahoval, držal za ruku, za vlasy a volal, aby som išla robiť raz to raz to. Kravu som pre zmenu chudinku naťahovala, žmýkala ja.
Sobota
Celý deň som sa dnes nezastavila. Až večer som sa utiahla do svojej izby. (Tá pozostáva z jedného matraca a mojej batožiny.)
O pol siedmej ráno som sa vytrepala z matraca. Umyla sa, dala si čaj – typický kenský čaj s mliekom. Deti mali práve čas svojej riedkej ovsenej kaše „uji“ a ponúkali mi, aby som si odpila z ich pohára.
O pol siedmej ráno som sa vytrepala z matraca. Umyla sa, dala si čaj – typický kenský čaj s mliekom. Deti mali práve čas svojej riedkej ovsenej kaše „uji“ a ponúkali mi, aby som si odpila z ich pohára.
Všade sa upratovalo, nosila voda, umývalo. Deti si prali oblečenie. Musela som sa vyhnúť „vodopádom“, ktoré vytvorili vylievaním vody na schodište.
Sadla som si na múrik a deti si vyžiadali znova nejaký príbeh. Tak som im porozprávala o dobrom pastierovi a stratenej ovečke. Zaumienila som si, že sa naučím po svahilsky viac takýchto príbehov. Zatiaľ som si vystačila s pribehom o Červenej Čiapočke (Kofia nyekundu) a Siedmich kozliatkach.
Piatok
Včera som hneď videla aj pochopila heslo napísané na jednom aute: „drive or die“.
Dopoludnia som bola v Nairobi. Vôbec mi toto mesto nechýbalo. Je plné chaosu. Ľudia do seba narážajú dosť drsným spôsobom. Jedine v centre Nairobi sú tuším semafóry, ale autá ich nerešpektujú. Takže som čakala, kým budem mať červenú, aby som mohla prejsť. Autá nespomaľujú, ak vidia chodca na ceste.
Prvý deň
Na letisku v Nairobi ma už čakali domáci z Detskej Záhrady. Bola už samozrejme úplná tma, keď sme sa vydali na cestu do Kawangware.
Skôr ako sa na polroka usadím v Muhoroni, rozhodla som sa navštíviť priateľov v detskom domove v slume neďaleko hlavného mesta. Príchod do domova bol prudký. Už od brány sa na auto nalepili deti a sprevádzali ho hore kopcom ku domu. Niečo vykrikovali a tlačili sa na sklá. Šoková terapia. Skrátka vhupla som do toho.
Skôr ako sa na polroka usadím v Muhoroni, rozhodla som sa navštíviť priateľov v detskom domove v slume neďaleko hlavného mesta. Príchod do domova bol prudký. Už od brány sa na auto nalepili deti a sprevádzali ho hore kopcom ku domu. Niečo vykrikovali a tlačili sa na sklá. Šoková terapia. Skrátka vhupla som do toho.
Úvod
„Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až po koniec zeme.“ (Izaiáš 49.6)
Chudoba, bieda, hlad, utrpenie, núdza, choroby – to sú problémy, ktoré sa netýkajú len krajín „tretieho sveta“, ale sú súčasťou nášho každodenného života. Každý deň sme konfrontovaný s biedou, chudobou, chorobami s utrpením… stačí len, keď sa obzrieme okolo seba.
Na rozdiel od sociálnych problémov „tretieho sveta“, ktoré sú zviditeľnené cez média, televízie, publikačnú činnosť, si nepripúšťame, že do určitej miery sme aj my vo svojom okolí, vo svojom cirkevnom zbore konfrontovaní s podobnými problémami, aj keď nie v takom rozmere, aký je nám dobre známy na základe sociálnych problémov tretieho sveta. Pomoc jedného človeka druhému nemá byť na nič iného viazaná, je to niečo, čo má mať miesto medzi ľuďmi, bez ohľadu na náboženstvo, národnosť, rasu, farbu pleti….
Blížny je ten, ktorého nám do cesty stavia Boh. J. B. Souček sa k láske k blížnemu vyjadril takto: „ Láska k blížnemu síce nemá hraníc, ale má stred, ktorým je obecenstvo tých, ktorí poznali a uznali lásku Ježiša Krista a zaviazali sa Mu.“Je to odpoveď na Božiu lásku
Rok 2010 je rokom Misie. Při tejto príležitosti by som vám rada predstavila moju dobrú priateľku, ktorá v súčasnosti pracuje ako dobrovoľná misijná pracovníčka v Afrike, v Keni v dedinke Muhoroni.