Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme – deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.
Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamenými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa váľať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.
Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.
Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka – udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2×3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie – žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taký malý šikovný sporák alebo skôr hrnček var!, na ktorom sa chystala kaša.
