Trieda, ste šťastní? Áno. Mária vás bude učiť. Ste šťastní? Áno. Povedala mi, že sa chce s vami kamarátiť.(Nepovedala som.) Ste šťastní? Áno.
Zoberie vás na Slovensko.(Ano?)Ste šťastní? Áno.
Veru, šťastná to trieda, keď je v nej toľko šťastných detí…
Afrika
Realita jedného dňa a detailné asociácie iných dní
Vraj to bude hodinka chôdze.O Oduwo som ešte nikdy predtým nepočula. Minulý týždeň som mala rozcvičku, keď nám jedna návšteva zabrala štyri hodiny. Najprv ma motorkár vysadil na prázdnom mieste a išiel po Solomona, ktorého nechal niekde uprostred poľa. Predstava samej seba, ako sedím sama na skale uprostred ničoho, ma rozosmiala. V zápätí prišlo malé dieťa a dostalo záchvat plaču. Predpokladám, že z toho istého obrazu. Putovali sme pomedzi krásne kopce, tlačili pred sebou pokazenú motorku. V jednej z chatrčí sme stretli Baracka Obamu. Musím ho pochváliť- chatrč veľmi dobre strategicky umiestnená na kopci a maskovaná húštinou. Trošku ma zaskočil jeho mlado vyzerajúci zjav. Cestou mi Solomon dával ochutnať rôzne listy, „buriny“ a potom ovocie, ktoré pripomínalo marakuju, ale chutilo ako hruška. Veľa ľudí sme počas tej našej túry (tak sme si dovolili nazvať naše 4hodinové putovanie) nestretli, ale našťastie na konci sme dorazili, tam, kam sme chceli.
Život v Muhoroni prichádza a odchádza
Sedím si ráno v katolíckom kostole a zrazu sa začnú všetci ľudia zdvíhať a ísť dopredu. Nie som katolíčka, ale mníška ma povzbudila, aby som išla aj ja, tak uvidím, čo sa bude vpredu diať. Išlo sa postupne v niekoľkých radoch za sebou. Keď predo mnou bolo už len pár ľudí, pochopila som, o čo ide. Ľudia išli dopredu, aby vhodili nejaký peniaz do pokladničky. Lenže ja som mala vreck úlplne prázdne! Buď sa tesne pred podkladničkou naprázdno otočím, alebo sa budem tváriť, že niečo vhadzujem. Vybrala som s i tú druhú možnosť. Prišlo mi to také úsmevné, že som sa s tým musela podeliť.
Dnes je opäť jeden horúci deň. Práve sa mi tri teľatá naterigali pred dvere (So zvieratami sa rozprávam po slovensky.).
Kostol začínal o siedmej ráno. Bol plný. Po dvoch hodinách som odišla. Spevácky zbor pekne spieval. Ľudia nespievali skoro vôbec. Na kríži visel ukrižovaný Kristus. Namiesto európskeho blonďáka s modrými očami tu bol černoch. (V izbe mám dva obrazy zo života Ježiša a aj všetci učeníci sú černosi)
Keďže omša prebiehala v svahilčine, rozumela som výrazy typu „Boh je kráľ.“, „postavme sa“, „modlime sa“.
Bolo mi smutno, pretože mi chýbalo niečo, čomu by som rozumela.
Život v meste ako na dedine
Oficiálne sa nachádzam v mestečku. Muhoroni je však jedna veľká rodina. V obchodoch sa môže človek zadĺžiť. Som Mária alebo sestra. Trošku to majú ešte deti popletené, lebo začali všetkých bielych, ktorí sem prišli po mne volať Mária. Riaditeľ v škole si ešte stále myslí, že som mníška a ja som mu to ešte stále nevysvetlila. Snáď tu nie je jedno dieťa, ktoré by nepoznalo „varila myšička kašičku“ či rozprávku O Červenej čiapočke.
29. november 2009
„Predstavte si, že sa prechádzate v temnej miestnosti. Predpažíte radšej ruky, aby ste nenarazili do nejakého kusu nábytku alebo nepotkli sa na rohožke. Kráčame veľmi pomaly. Veľmi sa to podobá tomu, k čomu nás Boh vyzýva na ceste viery. Nie je to ľahké, pretože by sme si priali, aby cesta pred nami bola osvetlená. Chceme vedieť, kam ideme, ako a prečo. Viera je ale istotou v neistote. Naša dôvera v Boha nespočíva v našej chytrosti. Nejde tu o náš dôvtip, naše plánovanie, našu osobnosť, postavenie, peniaze.“
Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).
Malá ranná úvaha o parochializme
Afriku si môžete zamilovať alebo ju dokonca aj znenávidieť.
Zistíte veľmi rýchlo, či sem patríte alebo nie.Ak si počítate dni, koľko vám ešte zostáva do odletu, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa ocitli v tej druhej skupine. Afrika vám rozhodne neučarovala.
Ako žijú moje deti a ich mamy
Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme – deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.
Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamenými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa váľať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.
Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.
Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka – udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2×3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie – žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taký malý šikovný sporák alebo skôr hrnček var!, na ktorom sa chystala kaša.
O tom, ako Jane nestretla Tarzana…
Matatu má kapacitu pre 14 pasažierov a tak sa nás vezie dvadsaťjeden dospelých, tri deti a jedno kura. Živé. Cesta do Kisumu je plná výmoľov. Nadhadzuje nás. Žena zvláda držať jednou rukou spiace dieťa, druhou vynervované kurča. To kotkodáka z adrenalínu, čo mu prináša cesta. Muž spokojne spí, opiera si svoje veľké brucho o moje a hlavu má zloženú na mojej ruke. „Opri sa o mňa, bude ti dobre…“pomyslím si. Obed, tuktuk, bodaboda a ďalšie matatu. Pozorujem sprievodcu, ako hádže policajtovi na zem peniaze. Tomu viac netreba. Niekde na ceste do Kakamegy nás však zastavuje ďalší policajt. „Prečo madam nemá bezpečnostný pás? Zatýkam túto madam.“ Nechápavo skúmam jeho výraz tváre a rozmýšľam, či to myslí vážne, či je opitý, alebo či si zo mňa robí dobrý deň. Matatu je narvaté a nikto vrátane šoféra nemá bezpečnostný pás. Policajt vôbec nevyzerá, že žartuje, ale kým sa spamätám zo šoku sprievodca mi prehodí okolo ramena pás a ja sa tvárim, že si ho zapínam do neexistujúcej čiernej diery. Sedím v šoku, zaskočená, že ma chceli tak nečakane prvý raz v živote zatknúť. V tej chvíli sa asi zíde niečo tvrdé. Sused to vycíti a ponúka mi arašidy. Decentne odmietam, ale jeho pohľad a vyčítavá otázka ma včas prebudia. Spolu si pochutnávame na čerstvých pražených orieškoch.
Piatok v Kerichu
Streda aj štvrtok boli nabité dni. Domov som chodila až za tmy. Jednak, že som riešila môjho podvyživeného chlapca, ktorý opustený, hladný a pocikaný sedel v nemocničnej postieľke nepovšimnutý, a potom potrebovala som dokončiť nejaké veci v centre, skôr ako pôjdem do Nairobi.
Hlavu som mala plnú nápadov, čo by sa dalo robiť na edukáciach s mamami a ako si zorganizovať návštevy v rodinách, aby boli čo najviac nápomocné pre deti a ich mamy.
22. december 2009
Vianoce sú za rohom a ja nemám žiaden stres. Teda ak nerátam môj malý boj so švábmi, ktorý som stále žiaľ nevyhrala.
Prípravy na Vianoce začali tým, že deti vyumývali jedáleň. Krovy, po ktorých obyčajne lozia myši (potkany), boli obsadené dnes deťmi. Všade bola voda (vodný spôsob umývania) a kopa nôh.