„ Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, sa nedá ukryť. Ani lampu nezažíhajú a nestavajú pod nádobu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!“ Mt 5,14-16

Milí bratia a milé sestry (v presbyterských a kurátorských funkciách)!

Srdečne vás pozdravujem a som rada, že sa spolu s vami môžem dnes zamýšľať nielen nad textom z Matúšovho evanjelia, ale aj nad úlohou presbytera v našich zboroch prihliadajúc aj na prísahu, ktorá sa čoskoro bude zase ozývať v našich kostoloch.

To prvé, na čo sa dnes pozrieme, je text z Matúšovho evanjelia, ktorý sme počuli v úvode. Pripomína Ježišove slová, ktoré určujú svedeckú službu učeníkov. Byť učeníkom Pána JK to nie je nejaký stav, v ktorom sa nachádzam a pre ktorý nemusím už nič robiť. Naopak, byť učeníkom Ježiša Krosta znamená, byť neprestajne v akcii, znamená to, ďalej sa vyvíjať, neustrnúť. Plniť svoju úlohu obohacovať iných. Spôsobovať príjemnosť, chutnosť, dobrú stráviteľnosť a prinášať jas, osvetľovať, žiariť.

Na čo myslí Pán Ježiš, keď svojim poslucháčom hovorí také zvláštne slová?

Sú zaradené do jeho reči na vrchu, ktorá je akoby programovým učením.

Slová o svetle poznáme aj zo slov evanjelistu Lukáša (8,16: „Nikto nezažne lampu, aby ju prikryl nádobou alebo položil pod posteľ. Ale postaví ju na svietnik, aby tí čo vchádzajú videli svetlo.“) či Marka (4,21: „Vari je lampa na to, aby ju položili pod mericu alebo pod posteľ? Či nie je na to, aby ju postavili na svietnik?“ ) a v apokryfnom evanjeliu Tomášovom v logione 33: „Nikto totiž nerozsvecuje lampu a nekladie ju pod nádobu ani ju nekladie na skryté miesto, ale kladie ju na svietnik, aby každý, kto vchádza dovnútra a kto vychádza von, videl jej svetlo.“

A slová o meste ležiacom na vrchu tiež aj zo slov Tomášovho evanjelia z logia 32: „Mesto postavené na vysokej hore a opevnené, nemôže padnúť ani nemôže byť ukryté.“ (NZ Apokryfy, str.111)

Čo nám chcú všetky tieto texty povedať?

Nuž v prvom rade sú zdôraznením misijného svedeckého života každého učeníka Ježiša Krista.

Je zaujímavé, že všetci evanjelisti bez výnimky používajú tieto slová nie v protiklade napr. svetla a tmy, ale sú zdôraznením významu toho, čo označujú. Svetlo musí svietiť, mesto na vrchu sa nemôže skryť.

Celkom jasné a zrejmé je zdôraznenie úlohy, ktorú nositelia svetla majú.

Neschovajú sa pred ňou, nedá sa to. Vďaka nej sú každému viditeľní, na očiach.

Prví poslucháči týchto výrokov boli súkmeňovci Pána Ježiša. Pretože poznali SZ bolo im jasné, že tam sa termínom svetlo označuje sám Boh (Žalm 18,29; Mi 7,8; Iz 60,1-3). V rabínskej literatúre je týmto pojmom označený aj Izrael a od neho sa to prenieslo aj na tóru a chrám. Z listu Rim 2,19 je jasné, že židovskí učitelia, zákonníci sa sami videli ako svetlo pre tých, ktorí boli v tme a rabín Jochanan ben Zakkai, ktorý žil v 1.stor. po Kr. bol svojimi žiakmi označovaný ako „svetlo Izraela“.

V 4.kap.Mt, 12.-17.v. evanjelista Matúš označuje Ježiša ako svetlo. Keď sú v nami čítanom texte z 5. kapitoly označení už učeníci ako svetlo sveta, znamená to, že získavajú podiel na jeho úlohe. Ježiš je svetlo pre svet a učeníci ako jeho spoločníci a spojenci, ako jeho vyvolení sú tiež svetlom pre svet. Nie zákonníci, nie učení v zákone Mojžišovom, ale ONI.

„Vy ste!“

Toto je veľmi dôležité! Ježiš nehovorí: „budete“, alebo : „stanete sa“. On vraví: VY STE!

Nie je na učeníkoch, či chcú alebo nechcú byť soľou a svetlom. Nie je im daný rozkaz: „Máte byť!“ Oni už tým sú, či chcú alebo nie, v sile povolania, ktorého sa im dostalo od Pána Ježiša, tým, že ho prijali, tým, že sa za ním vydali cestou nasledovania, tým že boli jeho slovom dotknutí a oslovení.

Je veľmi dôležité počuť z týchto slov imperatív: Vy ste! Nie vy máte (soľ alebo svetlo). Vy ste. Tak ako to v predchádzajúcich veršoch uzatvára Ježiš pri blahoslavenstvách: „Vy ste blahoslavení, keď vás budú prenasledovať, haniť a všetko zlé na vás lživo hovoriť.“ (11)

Kto dotknutý povolaním Pána Ježiša stojí na ceste nasledovania, ten je celou svojou existenciou soľou resp. svetlom sveta. (D.Bonhoeffer, Nachfolge 1937,65)

 

Vy ste svetlo sveta! Vy ste mesto ležiace na vrchu!

Tento druhý výraz, mesto ležiace na vrchu, akoby ešte viac posilňovalo a zdôrazňovalo úlohu učeníka. Prehliadaní, neznámi, bezvýznamní ľudia z Galiley sa stávajú vďaka svojej úlohe a v plnom spoľahnutí sa viery na svojho Majstra tými, ktorí sú neprehliadnuteľní. Nemôžu ostať skrytí. Sú ako vrch Sion, ako Jeruzalem. Áno, oni sú novým Jeruzalemom, o ktorom hovoril prorok Iz 2,2-5. To je Božie dielo, ktoré sa s nimi a medzi nimi stalo skutočnosťou.

Učeníci sa už nemusia trápiť tým, ako sa ich účinkovanie stane verejným. Dnes by sme povedali, kto im urobí reklamu, kto ich dostane do povedomia. Ich jedinou starosťou má byť to, aby i naďalej ostali učeníkmi Pána Ježiša Krista, aby Jeho svetlo nechali žiariť, svietiť medzi ľuďmi. Im má záležať na tom, aby svetlu nebránili v jeho účinku. Všetci evanjelisti zhodne povedia, že je nezmyselné postaviť svetlo pod nádobu, či už v podobe sviečky alebo lampy.

Nielenže ich svetlo je tam zbytočné, nikomu neužitočné, ale bez vzduchu tam veľmi rýchlo zhasne. Svetlo má svietiť všetkým v dome. Aj tu je veľmi zreteľné poslanie Pána Ježiša k misijnej službe.

Učeníci nemajú skrývať to, čím sú. Nemajú žiť len sami pre seba. Majú pamätať na to, že Ježišovo učeníctvo platí všetkým. Je pre ľudí okolo nás. Sú poslaní ku všetkým. KB, o ktorom Ježiš tak často hovorí, neplatí iba pre nejakú vyvolenú malú skupinu ľudí. Také KB je rovnako nepredstaviteľné a nezmyselné ako neslaná soľ a nesvietiace svetlo.

Učeník Pána Ježiša, ktorý nepoužíva to, čo mu bolo zverené, je ako sluha z podobenstva Pána Ježiša, ktorý svoj talent, sebe zverený majetok, zakope na záhrade do zeme. Je to nezmysel, však?

 

Milí bratia, milé sestry, záver nášho textu hovorí, že svetlo Kristových učeníkov má svietiť v dobrých skutkoch, ktoré iní vidia a vďaka ktorým chvália nebeského Otca.

Tie dobré skutky sú skutky milosrdenstva voči všetkým ľuďom, sú skutkami činiteľov pokoja, ktorí odstraňujú zvady a nedorozumenia medzi ľuďmi, sú skutkami lásky podľa Ježišovho dvojprikázania: Miluj Boha celou svojou bytosťou a miluj blížneho ako seba samého.

Tieto skutky učeníkov Pánových, v ktorých svieti ich svetlo, majú za cieľ oslávenie Božieho mena. Vďaka tomu, ako žijú, čo robia, ako svietia, sú iní ľudia pohnutí k tomu, aby chválili Boha. Toto bola prvotná úloha Izraela: žiť tak, aby bolo meno Božie oslávené. Teraz táto úloha pripadla učeníkom. V Matúšovi sa tu po prvýkrát stretávame s označením Boha ako Otca. Učeníci majú tak svietiť, aby tým oslávili svojho Otca, ktorý je v nebesiach.

V predposlednom blahoslavenstve sú tvorcovia pokoja označení ako synovia Boží.

Evanjelista Matúš striktne rozdeľuje medzi Ježišovým „môj Otec“ a „váš resp. tvoj Otec“ (napr. v 6,1.4.6.18). Tu však vďaka pochopeniu a prijatiu služby prinášania pokoja, keď učeníci svojim svetlom odrážajú Božie jednanie, Ježiš zasľubuje, že Jeho Otec je ich Otcom.

 

Čo to znamená pre nás v našej službe?

Sme v pokušení hlavne v posledných desaťročiach meniť Ježišovo „Vy ste“ na „Vy máte byť“. Chceli by sme svojim záberom osloviť celý svet, ale zatiaľ nám unikajú tí, ktorí s nami žijú. Chceli by sme mať cirkev, ktorá je tu pre všetkých, ale zatiaľ sa zabárame vždy hlbšie do detinských sporov o to, kto z koho.

Pomýlenosť podobného jednania vychádza na svetlo vždy, keď sa zamotáme do nedomyslenej práci v cirkvi. Sme tu pre ľudovú cirkev? Ideme robiť svetovú misiu? Je našou úlohou udržať v cirkvi tých, ktorí sú tu alebo usilovať o nové pochopenie pozície cirkvi a jej pracovníkov?

Tam, kde sa cirkev v svojej činnosti pohybuje v známych, bezpečných a chránených hraniciach vnútorného priestoru, kde sa cirkevní spolupracovníci až do roztrhnutia snažia do posledných síl a svojim nasadením presviedčajú seba i iných o význame ich práce, ale za tými pomyselnými vnútornými hranicami o nich nikto nevie, tam sa musíme pýtať, či to má zmysel. Je tam ešte duch toho, čo JK kázal na vrchu? Zaujíma sa ešte niekto o význam soli a svetla sveta?

Vy, milí bratia a sestry v presbyterskej a kurátorskej službe, máte obrovskú úlohu. Ak na seba vztiahnete slová z kázne na vrchu o soli a svetle, tak potom má vaše účinkovanie v týchto funkciách ešte väčšiu vážnosť. Vo svojej funkcii sa neskryjete, ste tým mestom na vrchu, ktoré je zovšadiaľ vidieť. Nič z toho, čo robíte, čo hovoríte, nejde do prázdna. Vaše jednanie a hovorenie si všetci pozorne všímajú a porovnávajú to s tým, čo je obsahom Ježišovho „Vy ste“.

Je malomyseľné si namýšľať, že: „mňa predsa nikto nepozná“. Nielen vaši duchovní, farári sú pod drobnohľadom ostatných, ale aj vy sami! Či sa vám to páči alebo nie, či to chcete alebo nie, ľudia sa na vás dívajú a váš život porovnávajú. Od farárov sa očakáva, že budú vzorom celému zboru, ale to isté platí aj o kurátoroch a presbyteroch!

V predchádzajúcich časoch sa volili do funkcii ľudia z bohatých, gazdovských rodín, ktorí by zboru pomohli finančne i fyzicky, v niektorých zboroch sa volia za presbyterov a kurátorov zástupcovia rodín, ktoré zbor tvoria, aby tam každý mal svojho človeka. Ale to, čo naozaj v týchto funkciách potrebujeme, sú ľudia, ktorým záleží na prospechu celého cirkevného spoločenstva. Na raste viery jedného každého člena zboru, ktorým záleží na dobre a duchovnom zdraví tak malého žiaka, ako dôchodcu, ktorý pravidelne chodil do kostola.

Čo znamená v presbyterskej prísahe tá zvláštna formulácia: „záujem cirkvi budem klásť vždy pred záujem vlastný“?

Nuž nič viac a nič menej, než že všetko moje úsilie venujem tejto úlohe. Samozrejme, že je to neobvyklé. Naša sebeckosť nám vraví niečo iné: najprv ja, potom moja rodina a potom všetko ostatné.

Ale ak sme prijali túto funkciu a ak sme pred Božou tvárou prisahali prísahu presbyterov, potom nemáme žiadne možnosti úniku pred svojou zodpovednosťou.

 

Žalm 15,4b hovorí: „kto prísahu nezmení, hoci by utrpel škodu.“ V Roh. preklade: „kto prisahal i na svoje zlé, nezmení.“

Možno nás pokazili roky bývalého režimu, ktorý znemožňoval na zboroch akúkoľvek prácu a tak úlohou presbyterov dlho bolo len porobiť na fare základné opravy, postarať sa, aby bolo pokosené pri kostole resp., by to najnutnejšie v kostole a na fare fungovalo.

Ale to, sestry a bratia, nie je úloha presbytera. Nie je to hlavná priorita. Tá tkvie v tom, aby pomáhal svojmu duchovnému v rozvoji zboru po duchovnej i fyzickej stránke.

Preto je v tej prísahe aj slovo o výchove detí, o starostlivosti o chudobných a opustených, o zachovaní pravej kresť. viery a čistých mravov, o všemožné snaženie sa celým životom osvedčovať ako pokorný služobník JK.

Ak nič z toho nie je obsahom našej práce, tak sme svetlom pod nádobou, alebo v tom lepšom prípade baterkou pri posteli, ktorou si sem-tam zasvietime na budík.

Milí bratia, milé sestry v presbyterskej a kurátorskej službe, komu bolo mnoho dané, od toho sa mnoho očakáva.

Možno sa ani na svojich zboroch nedočkávate tej najzákladnejšej vďaky za svoju službu, ktorú vykonávate, možno to už robíte tak dlho, že všetci ostatní to od vás očakávajú ako prirodzenú vec, ako samozrejmosť, bez toho, aby si uvedomovali, čo všetko odovzdávate zo svojich síl a energie pre zbor.

Ale možno je to len dobre, pretože, kto získa odmenu a vďaku od človeka, ten už dostal čo chcel. Už nečaká a nepotrebuje odmenu, ktorú zasľubuje Pán tým, ktorí mu ostávajú verní.

Chcela by som popriať všetkým vám, ale aj tým, ktorých si zvolíte v budúcich voľbách do týchto funkcií na svojich zboroch, aby naozaj boli svetlom sveta a soľou zeme, aby boli tým mestom na vrchu, ktoré zovšadiaľ vidno. Chcem vám popriať, aby ste sa vždy spoliehali na svojho Pána a Majstra, ktorý nám na každý deň dáva vrchovate zo svojej milosti a dobrých darov. Kiežby sme naozaj boli tými, ktorí tak svietia a tak svojim životom sprítomňujú Božiu lásku, až to ostatných chytí za srdce a budú chcieť spolu s nami chváliť nášho nebeského Otca.

A.Hisemová, farárka v Nižnom Žipove
Prednáška odznela na konferencii presbyterov Trhovište 15.9.2013/ Vyšný Čaj 6.10.2013