Už to budú dva týždne, čo som sa vrátila z Afriky a hoci som si myslela, že po čase budú moje myšlienky viac usporiadané, nie je to tak. Stále mám hlavu plnú Afriky – všetkých tých vnemov, že neviem, čo skôr napísať a keďže pre mňa je všetko veľmi podstatné, je o to ťažšie skrátiť to do usporiadanej formy a preniesť moju radosť a prežívanie z Afriky trochu aj na teba.
Nevidela som celý slum, len som dôverne poznala hlavný ťah, ktorým sme chodili každý deň do školy, kde sme učili. Do Kawangware vedú dve od seba vzdialené súbežné asfaltové cesty plné hrboľov a výmoľov a pomedzi ne je sieť popretkávaná z prašných ešte hrboľatejších ciest. Je tam pár supermarketov (na štýl COOP Jednota v Liptovskom Jáne). Inak sú tam početné pouličné stánky a rozložené „obchody“ priamo na zemi, kde nájdeš všetko možné aj nemožne absurdné zbytočnosti…(rozobraté prístroje, opotrebované veci atď)
Bývali sme v Children Garden Home, čo je domov pre deti, o ktoré sa stará Moses a Sylvia Ndungu – dvaja manželia, ktorí vždy, keď natrafia na opustené dieťa, vezmú ho k sebe, hoci kapacitu plechového baraku prekročili už dávno. Detí tak stále pribúda, že som si to spočiatku (kým som sa trochu viac v nich zorientovala) ani nevšimla – nenápadne prichádzajú a takisto sa aj niektoré z nich opäť vytratia na ulicu…Domov funguje len pár rokov, ale atmosféra je v ňom neuveriteľná…Všetko vyzerá, že funguje samé od seba, každé dieťa vie, kde je jeho miesto a čo sú jeho povinnosti. Staršie deti sa starajú o tie menšie, každé dieťa má svoje určené povinnosti a funguje tu systém rozdelených služieb.
Domov pozostáva z dvoch vedľa seba postavených barakov z vlnitého plechu, medzi ktorými je asi necelý meter široká ulička, do uličky sú aj dvere do izieb. Celý komplex je oplotený dreveným plotom navrchu s ostnatým drôtom. Hneď pri vchode doň sú turecké „záchody“ (len jeden však bol pre domov- pre cca 65 ľudí) a jedna, max. dve „kúpeľne“ (prázdna miestnosť, kde sme si priniesli lavór s vodou). Izby sú malé, teda možno veľké, ale plné postelí, takže tam veľa miesta navyše neostáva. Po vzore detí, ktoré spia aj 4-5 spolu na jednej posteli, sa Ester a Lýdia delili o jednu posteľ, ja som to riskla a ľahla si pod nich:-). Priestory by mohli pôsobiť dosť klaustrofobicky, ale nestihla som si to vtedy veľmi uvedomiť (až teraz spätne). Tam to bolo pre nich úplne normálne.
Stretávali sme sa spolu každý večer v spoločenskej miestnosti na stíšení. Teda stíšenie je dosť nepresný výraz. Miestnosť bola plná všetkých detí (ich sa zmestí všade veľa) a plná radosti. Veľa sa spievalo, k tomu hýbalo a potom niekto rozprával nejaký biblický príbeh. Niekoľkokrát som sa spontánne dostala na rad aj ja (dozvedela som sa o tom 5min v predstihu). Deti mali po skončení príbehu vždy v zásobe nespočetné množstvo detailných otázok (napr. „Koľko presne peňazí dal otec stratenému -márnotratnému- synovi a koľko presne dní bol mimo domova?“), prípadne kontrolných otázok, na ktoré poznali odpoveď, ale chceli sa uistiť, či aj ja viem odpoveď. Poriadne som sa niekedy zapotila. Naivne som sa snažila nenamáhať ich koncentráciu a byť stručná v rozprávaní, ale to som až neskôr pochopila, keď som videla, ako deti vyše hodiny sedia a počúvajú nejaký príbeh, kým ja som už zaspávala. Bohoslužby v nedeľu trvali aj tri hodiny, hoci človeku sa nedostala šanca, aby mohol zaspať (najmä ak pastor menil nápadne intenzitu hlasu až do kriku).
Večeru sme deťom podávali (nevarili) väčšinou my. Pozostávala buď z tradičnej ugali (stvrdnutá hmota z kukuričnej múky, naivne nazývaná „kaša“, ale konzistenciu kaše to rozhodne nemá) spolu s dusenou kapustou alebo varená fazuľa a kukurica ako druhý variant. Hoci sme ich odhovárali, chceli si nás uctiť trochu inou kuchyňou, takže nám sa dostalo aj ryže, cestovín alebo zemiakov. Čierny „madare chai“ čaj s mliekom a cukrom bol neodmysliteľnou súčasťou celého dňa a vždy si naňho človek musel vyhradiť svoj čas. Aspoň my dospelí. Deti ho pili ráno a večer.
Vodu v domove mali len v určený čas – vždy od nedele po zotmení až do stredy rána (ale niekedy ani vtedy nemali a v období sucha vraj vôbec netečie). V ostatné dni som chodila po vodu s nimi, ak som cez deň bola doma (cez víkend), a hrozne ma to bavilo. Pre nich to bola práca na celý deň, kým chlapec, čo mal v ten deň službu nanosil vodu (zo vzdialenosti 100m), aby bolo dosť vody pre všetkých.
Po čase som prekonala akúsi „hygienickú“ bariéru a plačúce dieťa bolo dôležitejšie, ako fakt, že nie je ono samo pocikané, ale aj ja, na kom sedelo…
Deti boli veľmi spontánne a priateľské. S najmenšími sa dalo dohovoriť len po swahilsky, alebo voľnými rukami, na ktoré sa zavesili alebo vhupli do objatia. Väčšie sme mohli naučiť aj pár výrazov po slovensky, alebo čítať či kresliť. Tak nejako sme trávili naše dni (víkendy a večery) v domove. Inak sme celý týždeň- od rána až do večera (pred zotmením sme museli byť doma) trávili v škole. Ja som učila štvrtú a piatu triedu každý deň náboženstvo C.R.E. (Christian Religion Education). Okrem toho som prvé dni zastupovala učiteľku (ktorá sa už do školy nevrátila) prvej triedy a tam som učila všetky predmety (aj swahilský jazyk podľa knihy). Učitelia jedného dňa neprídu do školy a to je spôsob, akým bez jediného slova chceli povedať, že dávajú výpoveď. Tak som sa posledný týždeň zhostila navyše aj učenia matematiky v druhej triede. Po skončení hodiny za mnou prišlo pár detí a s vážnou tváričkou mi oznámilo, že aby som prišla aj na hodinu science (vedy), angličtiny a dokonca aj swahilštiny. Celkom milý vtip.
Škola bola malá, ale zato plná detí (150), ktoré tam chceli sedieť. Nikto ich nenútil tam byť a boli naozaj šťastné, že chodia do školy. Bolo neuveriteľné pozorovať na nich, akú radosť im to robí. Oproti škole – hneď cez hlavnú cestu je záhrada, o ktorú sa stará záhradník a deti zo školy. Väčšina má v nej dokonca zasadený svoj vlastný stromček, ktoré mi s veľkou hrdosťou ukazovali. Na to, že stromy v celom slume sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky (trochu preháňam, ale nie je to zase až tak ďaleko od pravdy), v záhrade ich je naozaj veľa, tráva je tu zelená a po zemi sa neváľa žiaden odpad, čo je na uliciach slumu bežné. Ja osobne som si veľmi vychutnávala, keď som priamo v centre Nairobi mohla slávnostne vyhodiť smeti z vrecka do smetného koša. V Kawangware ľudia všetko púšťajú z ruky bez najmenšej výčitky svedomia, že znečisťujú svet okolo seba. Kam inam by to mohli dať?
Cez slum jazdia nonstop šialene rýchle a nebezpečné matatu, ktorých je tam viac ako žltých taxíkov v New Yorku. Matatu je mikrobus pre 14 ľudí, ale čierni pasažieri navyše nie sú ničím nezvyčajným. Personál matatu tvoria dvaja muži- šofér a sprievodca, ktorý funguje podobne ako naši smetiari v štýle vyskakovania a naskakovania za jazdy. Celý čas niečo na ľudí vykrikuje a prehovára ich, aby nastúpili. Na jednej ruke má poskladané bankovky medzi prstami tak profesionálne, že pochybujem, že by mu ich mohol niekto vytrhnúť, alebo že by mu mohli nejako vypadnúť. V každej medzere medzi prstami má inú hodnotu a ak si nevypýtaš zvyšné peniaze naspäť, tak ti „zabudne“ vydať. Nie je to mestská doprava, ale každé matatu má svojho majiteľa a nejaký odkaz pre teba ako napríklad : „Boh ťa miluje“ alebo „Ježiš lieči zlomené srdcia“.
Všade chcú belocha nejako prekabátiť, aby zaplatil viac, pretože beloch je automaticky milionár. V slume sme sa nikdy nepohybovali sami. Vždy s nami išiel minimálne jeden dospelý černoch a po zotmení (okolo siedmej večer) sme už boli (až na pár výnimok) v domove. Ak sme boli v tom čase ešte len na ceste, eskortovalo nás oveľa viac chlapcov „bodyguardov“, ktorí tiež bývajú v domove. Na ulici sme sa s ľuďmi nepúšťali do reči. Kvôli našej bezpečnosti nám to naši rodičia (Sylvia a Moses) neodporúčali.
Na ulici je inak veľa opilcov, ktorí pijú rôzne omamné nápoje (niečo na štýl okeny) a potom streetboyov, chlapcov, ktorí sú omámení lepidlom, ktoré majú prichytené priamo pri nose a tak fetujú za pochodu…Na druhej strane sú tam malé deti, ktorým neodpovedať na ich rozkošne vyslovenú otázku „Mzungu, „hauaujú?“ (how are you?“) sa nedalo neodpovedať. Keď zbadajú mzungu (belocha), tešia sa ako keby stretli nejakú slávnu celebritu. Utekajú za nami, kričia „mzungu“ a donekonečna opakujú pravdepodobne jedinú otázku, ktorú sú schopní sa opýtať v angličtine. Chcú sa dotknúť našej bielej kože, podať ruku a počuť odpoveď. Potom odchádzajú maximálne šťastné. My sme tento ich spôsob prevzali a na iných belochov, ktorých sme potom neskôr v Nairobi stretli, sme vykrikovali to isté…Medzi černošskými deťmi koluje asi nejaká povera o belochoch, ktorí sú preto takí bieli, lebo sa pravdepodobne rozpadávajú. Preto radi skúmali našu kožu, štípali ju, prípadne šúchali, aby vyskúmali, kedy z nás odpadne.
Medzi najsilnejšie skúsenosti patrila návšteva nehostinnej Kibery – druhého najväčšieho slumu na svete, kde na 2,5km² žije 700 000 až jeden milión ľudí v naprostej špine, zápachu, bez záchodov, bez elektriny, vody, ciest v hlinených domčekoch…Prešli sme cez najväčšiu biedu, aká je asi možná…Kawangware pri všetkej svojej zaostalosti je oproti Kibere nádherný raj. To nám potvrdili aj vďační obyvatelia Kawangware.
Asi by som cestu sem odporučila všetkým ľuďom zo „západu“(vrátane Slovenska), aby pochopili, že záchod, pitná voda a vzdelanie je maximálne bohatstvo, ktoré máme. Deti tam boli však také isté a my belosi, ktorých niektoré možno videli prvýkrát v živote, sme boli možno najväčšia atrakcia, ktorú zažijú za celý svoj život.
Potvrdili sa moje slová zo začiatku, že je toho veľa ,o čom by som dokázala písať a to som sa ani nedostala k smutným príbehom, ktoré majú za sebou tieto deti, alebo diskusiám na etické témy, ktoré sme viedli s najstaršími…a tak ďalej. Chcela som len trochu v tebe zanechať z toho, čo vo mne stále je. A dúfam, že som ti priblížila vzdialené Kawangware.
Do Kene sa chcem vrátiť a vlastne aj musím, pretože tam mám teraz svoju novú veľmi početnú rodinu a veľa priateľstiev. Nič nebolo také dôležité, aby mi tam chýbalo za ten čas, čo som tam bola. Chcem im pomáhať či už zo Slovenska, alebo aj priamo na mieste. Som Ti veľmi vďačná za to, že si. Vďaka tebe a tvojej finančnej investícii som sa mohla k nim dostať a veľmi veľa od nich prijať a naučiť sa a verím, že aj im som dala niečo zo seba. Deti tam sú plné snov, o tom, čo budú, keď vyrastú a ja verím, že s Božou a našou pomocou môžu byť k svojim snom oveľa bližšie.
Ďakujem Ti,
Mária