V Muhoroni ma čakala teplá večera sestry Vincent. A môj prázdny dom. Moje obavy z invázie pavúkov počas mojej dvojtýždňovej neprítomnosti sa nenaplnili. Asi si konečne uvedomili, čo ich u mňa čaká. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som tu sama a že nikto nevyjde z vedľajších dverí a neprivíta ma.
Prekvapilo ma, že štipce stále visia na šnúre a aj iné veci zostali vonku na svojom mieste. (V Nairobi mi vonku nezostalo nič, čo som si tam na chvíľu odložila – od igelitového sáčku až po mop.)

A tak som sa tu znova zabývala. Dnes som maľovala nápisy oddelení nemocnice. Včera som bola na domácich návštevách v Shauri Yako. Doslova to znamená „tvoj problém“. Vraj kvôli vysokej kriminalite, ktorou táto štvrť bola kedysi povestná. Neviem, či sa mi to iba zdalo, ale mala som pocit, že tu ľudia menej poznajú svojich susedov. Asi sa každý stará len o svoje problémy a nie tie „tvoje“. Chodili sme od domu k domu a pýtali sa na moje rodiny, ale nikto ich nepoznal. Samozrejme, že „tvoj problém“ je veľký, takže sme ho nevyriešili. Môj sprievodca má peknú zriedkavú vlastnosť- nevzdáva sa. Tak sme dve a pol hodiny blúdili Shauri Yako. Nakoniec sme sa radami dostali do inej štvrte, kde susedia našu mamu poznali len pod jej prezývkou, nie jej skutočným menom. Vyplynulo, že odišla pred mesiacom preč, lebo sa pohádala s mužom. To by vysvetlilo, prečo sme malého chlapca tak dho nevideli.

Okrem toho, že som v Shauri Yako šľapla do neidentifikovateľného hovna („tvoj problém“), to bola silná skúsenosť. Niektoré deti predo mnou utekali, niektoré sa pustili do usedavého plaču a prestali až keď som zašla za roh. Všimla som si, že deti za mnou chodili zo zvedavosti, nič si nepýtali. Rozmýšľam nad tým, že deti, ktoré stretávam pri hlavnej ceste musel asi nejaký beloch naučiť žobroniť o sladkosti, keď ich začal obdarúvať. Majú vždy pripravený celý zoznam vecí, čo by odo mňa na ten deň chceli a čo im mám priniesť. Deti v Shauri yako buď nestihli žobroniť alebo im to nenapadlo. Skupinka detí mi zapriala bezpečnú cestu domov – niečo ako „čop ma bér“ a normálne ma tým dostali.

Hoci sme nenašli ďalšie dve mamy, viac sa mi podarilo zorientovať aj v tejto oblasti a zároveň si uvedomiť, že budem musieť popracovať na lepších lokátoroch našich rodín.

Posledná návšteva v rodine – hlinená chatrč, ohnisko, voda z potoka ma presvedčila o tom, že jedlo samotné nie je samo o sebe riešením podvýživy. Rodinám by sa zišla termoska, kde by mohli skladovať pitnú vodu pripravenú na sušené mlieko alebo uskladniť uvarenú kašu a dávať ju tak dieťaťu častejšie, ako ju doteraz dostávalo.

Pohrávam sa myšlienkou vytvoriť priestor, kde by sa mamy mohli hrať s ich deťmi. Uvedomujem si, že mnohé so svojimi deťmi počas návštevy nášho centra nekomunikujú. Niektoré deti sa ma boja, alebo sa boja merania. Snažím sa na nich hovoriť, ale luo jazyk mi nejde, a mamy sú ticho. Minule som poprosila jedného otca, aby povedal svojmu 2-ročnému synovi, aby otvoril ústa a otec bezslova začal otvárať chlapcovi nasilu ústa. Márne som sa snažila ho presvedčiť, aby to chlapcovi povedal v jeho jazyku.

Budúci týždeň sa idem pozrieť do školy. Mala by som tam učiť nejaké hodiny náboženstva a možno social studies. Bola som sa tam pozrieť. Učitelia sedeli v jednej miestnosti, ale deti boli v triedach, tak som sa opýtala, či je prestávka. Nebola. No stáva sa. Som zvedavá, čo ma tam čaká.

Dnes sa pre zmenu rozplakalo jedno dieťa, keď som ho dávala jeho mame. Chcelo byť u mňa na rukách. No aspoň raz plakalo z iného dôvodu, ale tiež to bolo kvôli mne.