Ale naša otčina je v nebesiach, odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. (Filipským 1 20)

Drahá smútiaca rodina, bratia a sestry, vážené smútočne zhromaždenie!

Zhromaždili sme sa tu, aby sme sa dôstojne rozlúčili s Jurajom Lorincom, ref. farárom, ktorý sa narodil 20.4.1931 a Pán života a smrti ho odvolal spomedzi nás 7.9.2010. Z Božej milosti tak mohol prežiť 79 rokov, 4 mesiace a 18 dní.

Spravodlivý a milostivý Hospodin posúdi jeho život, tak ako bude posúdený raz pred Božou tvárou aj život náš. Zamyslime sa v tejto smutnej chvíli nad Božím slovom, ktoré teraz bude znieť pre nás, teda pre tých, ktorí sú tu ešte na istý čas ponechaní. Zároveň však pri tom spomínajme aj na život nášho zosnulého spolubrata, na ktorom si môžeme uvedomiť niektoré pravdy Božieho slova.

Dobrou pomocou nám v tom bude stručný životopis, ktorý ešte za svojho života náš zosnulý zostavil, bude ešte dnes prečítaný, ale aj v tejto kázni budú úryvky z neho spomenuté.

Ako iste viete, náš zosnulý brat slúžil Pánu Bohu ako kazateľ Božieho slova. Ako sa dostal na túto dráhu? V životopise (formulovanom z gramatického hľafiska v 3. osobe jednotného čísla) o sebe uvádza: „Patril do skupiny farárov, ktorí pod vplyvom nebohého farára Jána Vaszilya, veľkého a dobre známeho evanjelizátora pôsobiaceho v Bánovciach nad Ondavou a Trhovištiach uverili a prijali Pána Ježiša.“

Vo svojom domácom zbore prijal rozhodujúce impulzy pre kazateľskú dráhu. Ak chceme porozumieť tomu s čím vstúpil na túto cestu, priblížme si trochu, čo sa vtedy na prelome 40. a 50.rokov minulého storočia v Trhovištiach dialo.

Došlo tam k silnému prebudeniu, ktoré malo silný vplyv na mládež z blízkeho a vzdialenejšieho okolia, v Trhovištiach sa vtedy často konali aj niekoľkodňové evanjelizácie, kde prichádzali veriaci aj z iných zborov, brat farár Vaszily volal ľudí k obráteniu, znovuzrodeniu, k novému životu, na konci svojich kázní vyslovoval pozvanie k Pánovi Ježišovi. A mnohí aj išli. Zasiahnutá bola najmä mládež, prestala sa zúčastňovať dedinských zábav a aj dvakrát do týždňa sa začali stretávať pri Písme, mnohí mladí muži sa rozhodli aj pre štúdium teológie. Pre ilustráciu, len z Trhovišta a blízkeho okolia odišli štyria mladí muži študovať reformovanú teológiu a dvaja evanjelickú. Medzi nimi aj náš zosnulý spolubrat. Z Jána Vasilya si zobral dobrý príklad pre svoju službu. Pamätníci uvádzajú, že akýmsi krédom Jána Vaszlya boli slová apaštola Pavla: „Ale mne život nestojí za reč, len nech [s radosťou] dokonám beh a službu, ktorú som prijal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu milosti Božej. (Sk 20, 24)“

Tieto slová apoštola dobre vystihujú aj život nášho zosnulého spolubrata. Mohol prežiť jednoduchší a pohodlnejší život, ale usiloval sa o to, aby to čo sám prijal, odovzdával ďalej, aby svedčil o milosti Božej, volal ľudí k Pánovi Ježišovi.

V svojom stručnom životopise uvádza slová Písma 1Kor. 9,22-23, ktoré ho v tom povzbudzovali: „slabým bol som slabý, aby som slabých získal, všetkým bol som všetko , aby som aspoň niektorých priviedol ku spaseniu. A to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom.“

Štúdium teológie dokončil v roku 1957, po kaplánskom období nastupuje ako farár v roku 1960 do zborov Zemplínske Jastrabie a Kožuchov, neskôr v roku 1970 do Novosadu. Boli to neľahké roky, pre toho, kto chcel verne slúžiť evanjeliu.

Pre kázňou sme spievali pieseň „Som tuná cudzincom“. Prečo má tá pieseň takýto názov ? Písmo nám ukazuje, že človek, ktorý začul Božie povolanie, prijal Pána Ježiša a začal ho nasledovať , t.j riadiť sa Jeho slovom sa stáva na tomto svete cudzincom. Kde ma však potom domov, vlasť ?
Náš hlavný text nám to hovorí jasne : „Ale naša otčina je v nebesiach, odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“ List Filipským 1,20

O tomto domove hovorí aj Pán Ježiš: „Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto,a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja?“ (Jn 14, 1 – 3)

Radi by sme o to pravom domove vedeli viac, ale to najpodstatnejšie vieme, pravý domov je tam, kde budeme s Pánom Ježišom a to naveky.
Na tomto svete veriaci človek nemá svoj domov, je ako cudzinec, nerozumie si okolitým svetom, ma iné zásady, hodnoty. Ako dôsledok prichádza reakcia zo strany neveriaceho okolia, ľudia mu dajú pocítiť, že je pre nich cudzinec.

Už prví kresťania to cudzinectvo zažívali: „Veď prešlo dosť času, v ktorom ste žili podľa vôle pohanov, chodiac v neviazanosti, náruživosti, pijanstve, hodovaní, opilstve a nedovolenej modloslužbe. Zaráža ich, že sa nerútite s nimi do toho istého prúdu rozpustilosti, a rúhajú sa.“ (1 Pet 4, 3 – 4)

Potom ako zmenili ich životy, starí kamaráti sa čudujú a vyčítajú im, že už nežijú ako predtým. Rozhodnutie pre Krista, človeku mnohých ľudí odcudzí. Človek zistí, že tu nemá skutočný domov .To všetkým svojim nasledovníkom povedal jasne aj Pán Ježiš : „Keď šli, povedal Mu ktosi cestou: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ (Lk 9, 57 – 58)
Tieto slová potvrdzujú časté odmietnutia Pána Ježiša v evanjeliách. Ľudia ho odmietajú, vyháňajú zo svojej komunity. Slovami „Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu“ – vystihuje Pán Ježiš nepriateľstvo, neochotu prijať Ho medzi seba. Neznamenalo to však, že absolútne nemal kde prenocovať. Spomeňme si na dom Lazara, Marty a Márie. Táto domácnosť Ho rada prijímala. Alebo o ľuďoch z mesta, kde žila žena Samaritánka, s ktorou sa stretol Pán Ježiš pri studni, čítame: „… prosili Ho, aby pobudol u nich…“ ( Jn 4,40). Napriek tomu, že sa našli ľudia, ktorí radi Pána Ježiša prijali, predsa zažíval často odmietnutie a neprijatie.

A na takéto postoje pripravoval aj svojich učeníkov: „ Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa skôr nenávidel ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; ale že nie ste zo sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. Rozpomeňte sa na slovo, ktoré som vám hovoril: Nie je sluha väčší ako jeho pán. Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; keď striehli na moje slovo, striehnuť budú aj na vaše.“ (Jn 15 : 18 – 20)

Náš spolubrat počas svojej služby veľmi hmatateľne pocítil naplnenie slova „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ Musel sa boriť s veľkým prekážkami zabezpečovaní svojho obydlia. Najprv v Zemplínskom Jastrabí ho postihol zákaz vybudovať faru. Neskôr sa presťahoval do Novosadu, po čase ho však štát donútil opustiť budovu fary, ktorá mala len sedemnásť rokov. Zažil nemálo úskalí a krívd. V tom čase sa totiž nediskutovalo, ale nariaďovalo. A to nielen v spoločností, ale žiaľ aj v cirkvi. Napriek všetkému sa snažil ľudí privádzať ku spaseniu, na cestu ku pravému domovu. A čo je tá cesta? Vráťme sa k slovám Pána Ježiša Krista: „Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu, kam idem, poznáte. Povedal Mu Tomáš: Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda poznali cestu? Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (Jn 14, 1 – 6)

Cestou je Pán Ježiš. A ako po tej ceste vykročiť? To nám už dnes pripomenuli slová piesne pred kázňou: „Ó ľudia zmierte sa, vraví môj Pán a Kráľ, o ľudia zmierte sa s Bohom.“ Tieto slová majú svoj pôvod v Písme, dnes už v ich v lekcii počuli, ale ešte raz si ich pripomeňme : A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristovi a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom! 21 Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom. – (2 Kor 5, 18 – 21)

Aj náš zosnulý brat prijal úlohu – službu zmierenia. V tých slovách sú nám predostreté dve dôležité veci. Najprv sa dozvedáme o tom, že Boh bol v Kristu a zmieril svet zo sebou. To je dôležitá informácia. Obeť Pána Ježiša je taká vzácna, že skrze ňu sa Pán Boh zmieril zo svetom. Aj Ján Krstiteľ zvestoval : „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“. Potom však nasleduje výzva: Zmierte sa z Bohom! Boh sa zmieril, zmierte sa aj vy. Každý osobne, sám za seba by sa mal zmieriť s Pánom Bohom. A tu sa spýtam. Urobil si to aj ty, brat a sestra ? Zmieril si sa z Bohom, uvedomil si si, že si stratený, že potrebuješ odpustenie a milosť, prijal si Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána , stal si jeho učeníkom a riadiš sa Jeho slovom ?

„Zmierte sa s Bohom“ – hlásaniu tejto výzvy zasvätil náš brat celý svoj život. Teraz však nadišiel čas, aby sme s ním rozlúčili, ale ako hovoril Písmo, nie ako tí, ktorí nemajú nádeje. Náš brat sa na smrť pripravoval ako na cestu domov, jeho obľúbenou piesňou bola pieseň „Len ty si moja nádej“, ktorú o malú chvíľu budeme spievať. Takže s nádejou vo vzkriesenie a život večný sa s našim zosnulým rozlúčme.

V prvom rade sa s ním lúči

• manželka Blažena ( 52 rokov spoločného života)
• dcéry Janka a Editka
• zať Jurko
• vnuci Jakub, Benjamín a Daniel
• svokra Mária Žobráková
• švagor František
• švagriné Justínka a Helenka s rodinami
• rodina Tichá a Michnová
• kmotrovci a krstné deti
• celá rozvetvená rodina Lőrincová
• blízki priatelia
• ďalší bratia a sestry v Pánovi
• predsedníctvo synody našej cirkvi
• duchovní a duchovné oboch slov. seniorátov,
• veriaci zo zborov kde slúžil, najmä z Novosadu, Kožuchova a Zemplínskeho Jastrabia
• nakoniec aj ja v mene Seniorátnej rady Ondavsko – hornádského seniorátu, v ktorej minulosti pracoval ako zástupca seniora

Nelúčme sa ako tí, ktorí nemajú nádeje, ale vo viere v Pána Ježiša, ktorý povedal: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“