Bolo mojim potešením a cťou kázať po deväť nedelí v Kanade, v Toronte, v roku 1932. Dobre si spomínam na privítanie, ktorého sa mi dostalo v prvé nedeľné ráno od farára miestneho zboru, ktorý napriek tomu, že mal dovolenku, nebol ešte mimo mesta. Predstavil ma, a keď som odpovedal na jeho privítanie, považoval som za múdre oboznámiť zbor s mojim štýlom kázania. Povedal som zhromaždeniu, že mojou metódou bolo predpokladať, že v nedeľu ráno budem v kostole hovoriť viac-menej k veriacim, k svätým, a že sa ich pokúsim vzdelávať. Avšak večer budem kázať s tým, že budem predpokladať, že hovorím k nekresťanom, keďže mnoho z takých ľudí tam bude. Asi nejako takto som to v rýchlosti povedal.

Ako sme prechádzali rannými bohoslužbami, ku koncu ma farár poprosil, či by som mohol s ním stáť pri dverách a mohol si podať ruku s ľuďmi ako budú vychádzať vonku. Tak som to urobil.
Potriasli sme si rukou s množstvom ľudí, keď náhle ku mne zašepkal:

„Vidíte tú starú pani, ktorá sa k nám pomaly blíži. Je to najdôležitejší člen nášho zboru. Je to veľmi bohatá žena a je najväčšou podporovateľkou našich aktivít.“

Inými slovami, hovoril mi, aby som využil maximum z toho málo šarmu, čo mám. Nepotreboval som ďalšie vysvetlenie! Stará pani prišla k nám, prihovorili sme sa k nej a ja nikdy nezabudnem, čo sa stalo potom. Naučilo ma to veľkú lekciu, na ktorú som nikdy nezabudol.

Stará pani povedala: „Porozumela som dobre, že ste hovorili, že večer by ste kázali predpokladajúc to, že ľudia, ktorí vás budú počúvať nie sú kresťania a doobeda predpokladajúc, že sú kresťania?“

„Áno“, povedal som.

„V poriadku,“ povedala ona, „počujúc vás dnes ráno, tak som sa rozhodla, že prídem aj večer.“

Ešte sa nestalo, že by niekedy prišla na podvečerné bohoslužby – nikdy! Chodila iba doobeda. Ale povedala: „Dnes večer prídem.“

Ani nemôžem opísať, aká bola tá situácia trápna. Cítil som, akoby farár stojaci vedľa mňa mal pocit, že ničím jeho službu a trpko oľutoval, že ma pozval, aby som sa postavil za jeho kazateľnicu! Avšak skutočne to bolo tak, že stará pani prišla v tú nedeľu podvečer a aj všetky ostatné večery, ktoré som tam slúžil. Stretol som sa s ňou aj v jej dome pri súkromnom rozhovore a zistil som, že bola nanajvýš nešťastná zo svojho duchovného života a nevedela, ako na tom presne je. Bola tú úžasná a veľmi štedrá osoba, žijúca príkladným životom. Každý predpokladal – nielen farár, ale aj všetci ostatní – že bola výnimočným kresťanom. Avšak ona vôbec nebola kresťanom!

Táto myšlienka, že pretože ľudia sú členmi cirkvi a pravidelne sa zúčastňujú bohoslužieb, tak musia byť kresťania, je jednou z najnebezpečnejších domnienkou. Myslím si, že je tiež hlavnou príčinou stavu cirkvi dneška. Preto musíme byť veľmi pozorní pri tejto otázke.

Dr. Martyn Lloyd-Jones: „Kázanie a kazateľ“.
Z angličtiny preložil Pavol Gurbaľ