Po zvolení do funkcie presbytera a pri jej prevzatí nasleduje presbyterská prísaha. Je to nanajvýš slávnostný akt pre zvoleného presbytera, ktorý sa ujíma svojej funkcie. Zbor, ktorý je svedkom presbyterovej slávnostnej prísahy, sa stáva svedkom, že zvolený presbyter úprimne preberá na seba dôležitý záväzok: slúžiť zboru a cirkvi. Presbyter je služobníkom Božím v cirkvi ako jej všeobecný kňaz a preto pri preberaní funkcie skladá slávnostnú prísahu.
Ján Kalvín v Učení kresťanského náboženstva, čiže Inštitúcii o prísahe píše: „Ak ide o svedectvá a prísahy, pri žiadnom podvode sa nesmie prisahať. Nesmieme sa nikdy ani pravdivo prisahať, len keď si to vyžaduje Božia sláva alebo potreba bratov. Len s touto vý-nimkou je nám zakázaný ktorýkoľvek druh prísahy, ako nás poúčajú slová Krista, ktorý vykladal tento oddiel zákona, On chce, aby naša reč bola: áno, áno; nie, nie (Mt 5,37). Je potrebné si všimnúť to, že sa zakazuje každému, aby prisahal z vlastného ľubovoľného uváženia. Prísaha, ktorú skladáme z vyžiadania a z rozkazu úradu, neodporuje ani v najmenšom Božiemu prikázaniu, lebo úradu prepožičal Boh na inom mieste moc požadovať prísahu, keď má byť vydané pravdivé svedectvo (2Mojž 22,7; Žid 6,16).“
Samotná presbyterská prísaha už svojím obsahom určuje úlohu presbytera v zbore. Je to úloha lásky k Bohu a lásky k blížnemu. V tomto zmysle ponímaná presbyterská úloha je službou k spáse blížnych. Presbyter skladajúci prísahu sa v úvode odvoláva na živého Boha. Ten je Boh Otec, Syn a Duch Svätý, plná svätá Trojica. Reformovaná kresťanská cirkev je v službe Trojjedinému Bohu. Presbyter svojou prísahou sa Mu oddáva do vernej a horlivej služby. Trojjediný Boh mu bude pomocou a záštitou počas jeho služby.
Presbyter sa prísahou dáva do Božej služby so záväzkom ju konať verne a svedomité. Kto slúži Bohu, mal by slúžiť celým srdcom, potom jeho služba bude mať prívlastok verná a svedomitá. Presbyterská služba Bohu v zbore bez vernosti a svedomitosti nie je prospešná zboru. Mechanické konanie služby Bohu a zboru je chladné a nemá účel.
Presbyter podľa prísahy má dodržiavať zákony a ustanovenia našej cirkvi. Bez vnútorného poriadku by bol v cirkvi chaos. Služba Bohu musí mať svoj poriadok. Presbyter by mal byť ten, kto ovláda cirkevné ustanovenia. Môžu vznikať konflikty práve v tejto oblasti, keď sa nesprávne poníma cirkevná ústava. Je dôležitá súčinnosť presbytéria a duchovného. Cirkevná ústava, ktorá nemá ľubovoľný výklad, sa nesmie stať podnetom pre rôzne nedorozumenia.
Presbyter si má všímať prestúpenia členov zboru voči čistým mravom a kresťanskej morálke. Tu je jeho úloha predovšetkým v láskavom napomínaní a bratskom upozornení na problém života. Veľmi dôležitá je oblasť výchovy detí. Reformovaný presbyter nemá byť „nevidiaci“, ak dieťa, ktoré by malo byť vychovávané v reformovanej kresťanskej viere, je následkom nezodpovednosti svojho okolia v tomto smere zanedbávané.
Presbyter sa podľa prísahy má osvedčiť ako verný služobník Ježiša Krista a verný úd reformovanej kresťanskej cirkvi. Prísaha končí: „Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ Božia pomoc je skutočnou pomocou.
Záver
Každý reformovaný kresťan je zodpovedný Bohu za svoj život, aj za svojich blízkych. Preto reformácia vyzdvihuje učenie o všeobecnom kňažstve veriacich. To je zdôraznené v 1Pt 2,9-10: „Vy ste rod vyvolený, kráľovské kňažstvo, národ svätý, ľud dobytý, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal z tmy do predivného svetla svojho. Ktorí ste niekedy ani ľudom neboli, teraz ste ľud Boží. Ktorí ste nie-kedy nedošli k milosrdenstvu, teraz ste došli milosrdenstva.“
Presbyter či kurátor má v zbore dôstojnú úlohu. Aj cez jeho službu sa môže rozširovať známosť a viera v Ježiša Krista. Presbyterom prísluší starosť nielen o hmotné potreby zboru, ale i duchovná starostlivosť o členov zboru. Mnoho presbyterov vykonáva svoju službu zodpovedne a s dobrým úmyslom. Ak je v zbore pokoj medzi jeho predstaviteľmi a radovými členmi, potom sú každoročné vizitácie sviatočnou udalosťou.
Pri organizovaní cirkevných akcií sú to práve aj presbyteri, ktorí podávajú pomocnú ruku. Či už muži alebo žeň sú v tejto práci pre cirkev užitoční, v minulosti, v čase našich otcov a starých otcov bola presbyterská funkcia konaná s veľkou vážnosťou. Presbyteri mali v chráme spoločnú lavicu, kde sedávali. Presbyteri vchádzali do chrámu spoločne s duchovným. Boli právidelnými účastníkmi bohoslužieb spolu so svojimi rodinami. Tieto zvyklosti sú v niektorých zboroch dodržiavajú dodnes.
Stará modlitebná kniha písaná v východoslovenčine hovorí: „Reformovanej cirkvi svetskí údovia do správovania cirkvi práve také právo majú ako duchovní.“ Slúžiť Bohu v zbore je pre presbytera právom, ale i dôležitou povinnosťou. Služba presbytera je úloha zodpovedná. Vyžaduje si človeka viery, aby vedel dôsledne rozlíšiť a realizovať záujem cirkvi a Hlavy cirkvi, Ježiša Krista.
Tam, kde sa niečo robí, je ľudské posudzovanie. S tým sa presbyter zákonite musí stretávať. Je dôležité aj tu vnímať v prvom rade vôľu Hlavy cirkvi, Ježiša Krista a nie človeka. Každý zbor je živým spoločenstvom a ako taký sa nevyhne rôznym názorom. Boží služobník má rozvažovať, aby zbor neupadal, ale sa vzmáhal – ako po stránke materiálnej, tak duchovnej.
Čo je teda úlohou presbytera v zbore? Niekedy je murárom, koscom, upratovačom, údržbárom, vyberačor poplatkov, strážcom, usmerňovateľoim poradcom, rozsudzovateľom, misionárom, pozorovateľom, pomocníkom. Presbyter, ak je i toto všetko a nad to ak je Boží služobník, patrí mu úcta i vďaka.
Kalvínske Hlasy,
jún 2002