Každá kresťanská cirkev má svoje vierovyznania, ktoré objasňujú zmysel viery v Boha. My reformovaní kresťania máme II. Helvétske vierovyznanie a Heidelberský katechizmus. Z týchto čerpáme nielen vieroučné poučenia, ale tiež pravidlá pre praktický zborový život.

II. Helvétske vierovyznanie v kapitole „O služobníkoch cirkvi, ich ustanovení a povinnostiach“ píše: „Boh vždy používal i dnes používa a bude používať, kým cirkev bude na zemi, služobníkov pre zhromažďovanie alebo zakladanie svojej cirkvi. Pre jej spravovanie a udržiavanie. Teda pôvod, zriadenie a úrad služobníkov cirkvi je veľmi starý a je od samého Boha, nie je to nejaké nové alebo ľudské ustanovenie. Boh zaiste mohol by vo svojej moci bezprostredne vytvoriť cirkev z ľudí, ale radšej chcel jednať s nimi skrze službu ľudí. Preto služobníci cirkvi nemajú sa považovať iba za služobníkov, ale skôr za služobníkov Božích, skrze ktorých Boh koná spásu ľudí.“

Presbyter je robotníkom, ktorý pracuje na vinici Pánovej. Na túto pracuje potrebná nielen námaha, ale aj trpezlivosť. Vinica ak má priniesť osoh, vyžaduje sústredenú a poctivú prácu. Pán a vlastník vinice potrebuje robotníkov, ktorí majú k majetku a vlastníctvu svojho Pána viac než pracovný vzťah. Presbyter v zbore nie je otrokom, ale má byť radostným služobníkom. Možno je vhodné príslovie: „Kto chce zapáliť, musí sám horieť.“

II. Helvétske vierovyznanie o služobníkoch cirkvi dôkladne rozoberá túto služobnosť. „Služobníci nového ľudu bývajú nazývaní rôznymi menami. Voláme ich apoštolmi, prorokmi, evanjelistami, biskupmi, presbytermi, duchovnými pastiermi a učiteľmi (lKor 12,38).“

Viacero pomenovaní, ale jedna služba. Každý služobník hoc v rôznom postavení slúži Bohu. „Nikto si nemôže dôstojnosť cirkevného úradu privlastniť, to je úplatkami alebo inými pro-striedkami, alebo podľa vlastnej ľubovôle si uchvacovať. Služobníci cirkvi nech sa povolávajú a volia zákonitou cirkevnou voľbou: to je, nech sú svedomité volení od cirkvi alebo od tých, ktorí na to boli cirkvou poverení, v patričnom poriadku a bez zmätku, rozbrojov a sporov. Potom ale nech nevolia kohokoľvek, ale mužov spôsobilých s patričnou zbožnou vzdelanosťou, nábožnou výrečnosťou, prostou múdrosťou, konečne vyznačujúcich sa miernosťou a poctivosťou života podľa apoštolského pravidla, ktoré je zostavené apoštolom v 1. liste Tim. 3. kap. a v liste Tit. 1. kap. A tí, ktorí sú zvolení, nech sú staršími ustanovovaní verejnými modlitbami a vkladaním rúk. Zavrhujeme všetkých, ktorí bežia podľa vlastnej vôle (Jer 23,21), hoci nie sú zvolení, ani poslaní, alebo ordinovaní. Zamietame nespôsobilých a duchovnému pastierovi potrebnými darmi neopatrených služobníkov cirkvi.“

Cirkev je svätá a ako taká požaduje od svojich služobníkov zanietenie pre Pána cirkvi a jej nebeského ženícha Božieho Syna Ježiša Krista. „Zdôrazňujeme, že povinnosťou služobníkov cirkvi je vyučovať nevedomých, povzbudzovať a naliehať na váhavých alebo zdĺhavo postupujúcich k prospievaniu na ceste Pána, potešovať a posilňovať malomyseľných, stavať hrádze proti pokušeniam satana, prísne karhať hrešiacich, privádzať na pravú cestu blúdiacich, padlých pozdvihovať, odporcov presvedčovať. „

II. Helvétske vierovyznanie má na služobníka Božieho mnohé požiadavky. Presbyter a vôbec každý Boží služobník má vyvíjať úsilie, aby čo najviac bol v službe Božej osožný. „Verní služobníci, ako dobrí pracovníci zasluhujú si svoju odmenu.“ Tak končí v II. Helvétskom vierovyznaní kapitola „O služobníkoch cirkvi, ich ustanovení a povinnostiach“.

II. Helvétske vierovyznanie v širokých súvislostiach oboznamuje služobníka Božieho s jeho povinnosťami. Služba Trojjedinému Bohu je cťou, ktorá nielen zaväzuje, ale aj dáva nádej spasenia pre blížneho a samotného Božieho služobníka. Nech už sa nazýva presbyter alebo biskup. Služba Bohu je nad každú inú službu! Pripomeniem slová nášho Pána Ježiša Krista, ktorý službu definuje slovami: „Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť (Mt 4,10).“

Heidelberský katechizmus v stati „O svätej, obecnej cirkvi Kristovej“ hovorí: „Verím, že Syn Boží od počiatku sveta až do jeho skonania svojím svätým Duchom a Slovom zhromažďuje si z celého ľudského pokolenia cirkev, túto ochraňuje a zachováva. A verím, že aj ja som jej živým údom a naveky ním aj zostanem.“ Živý úd cirkvi je dobrým služobníkom Pána cirkvi. Živý úd cirkvi je zároveň jej verným služobníkom.

„Čo znamená obcovanie svätých? Predovšetkým to znamená, že všetci veriaci sú spoločne účastníkmi Krista a Jeho bohatstiev a darov. Ďalej to znamená, že každý si musí uvedomovať povinnosť slúžiť ochotne a láskavo svojimi darmi v prospech a ku spáse druhých údov.“

Heidelberský katechizmus podobne ako II. Helvétske vierovyznanie podčiarkuje službu. V Heidelberskom katechizme je služba Božej veci nazvaná „obcovaním svätých“. Obcovanie svätých má slúžiť ku spaseniu druhých údov. Obcovanie svätých je služba vzájomná. Cirkev a v nej aj jednotlivé zbory tvoria obecenstvo svätých, teda tých, čo veria v Ježiša Krista. V takomto obecenstve je iba On vzorom pravého Božiebo služobníka.

Presbyter vo viere v Krista má konať aj v prospech spasenia druhého človeka. Lebo ako hovorí Heidelberský katechizmus: „Verím, že pre zásluhy Kristove Boh nebude viacej spomínať moje hriechy, ani moju porušenú prirodzenosť, proti ktorej musím bojovať po celý život“ (56. odpoveď).

Katechizmus pripomína zápas, boj viery. Pasivita ubíja vieru. Spoločenstvo viery je množina. „Čo je moc kľúčov nebeského kráľovstva? Zvestovanie svätého evanjelia a kresťanská cirkevná kázeň, či exkomunikácia. Týmito sa otvára nebeské kráľovstvo pred veriacimi a zatvára pred neveriacimi“ (83. otázka a odpoveď).

Cirkev Kristova má svoj základ na Kristovi, hlave cirkvi. Na tomto základe sa cirkev buduje učením, sviatosťami a organizačnou štruktúrou. V nej má svoj význam aj presbyter. O tom nám obsažné hovoria naše reformované kresťanské vierovyznania.