Prvou a základnou skutočnosťou úlohy presbytera v zbore je viera v Hlavu celej cirkvi, Ježiša Krista. Zbor má vidieť ako spoločenstvo založené na kresťanstve. Slovo a pomenovanie presbyter má svoj historický a zároveň biblický podklad. V Novom Zákone grécke slovo presbyterion má význam staršinovstvo, kolégium starších. V tomto slove tiež zaznieva iné slovo: synedrion. Synedrium, sanhedrin, je označenie pre najvyššiu židovskú radu, ktorá zasadala v jeruzalemskom chráme. Mala sedemdesiat členov, ktorí museli mať pravý židovský pôvod. Rade predsedal najvyšší kňaz. Je zaujímavé, že pri zasadnutí rady jej členovia sedeli v polkruhu, aby si navzájom videli do tváre. Presbyter bol v čase jeruzalemského chrámu váženým človekom, ktorý požíval všeobecnú úctu. Mal zväčša vek nad päťdesiat rokov. To malo zaručiť životnú skúsenosť a znalosť problematiky.
Reformácia dala presbyterskej funkcii nový význam, ktorý spočíva na učení o všeobecnom kňažstve veriacich. Ženevský reformátor Ján Kalvín vybudoval cirkev, ktorá bola činorodá. Dynamičnosť Kalvínovho poňatia cirkvi sa prejavila i v spôsobe, ako bola roztriedená zborová činnosť. Duchovní pastieri zvestovali Božie slovo a to bola ich úloha nadovšetko. Vedľa duchovných mali svoje miesto tzv. „starší“. Ich úlohou bolo bdieť nad životom v zbore. Všímali si nielen duchovný život, ale aj praktický každodenný život veriacich. Starší boli na dobrej pomoci duchovným pastierom pri ich práci s veriacimi.
Starších volila v Ženeve Malá mestská rada a nie zbor. Postupom času a z praktickej nevyhnutnosti voľbu starších prevzali samotné zbory. Obyčajne bolo starších dvanásť členov. Duchovný pastier a starší tvorili konzistórium, ktoré spravovalo zbor. Zodpovednosť za vedenie zboru tak bola rozdelená medzi členov zboru. Členom staršovstva, čiže presbytéria mohol byť každý muž, ktorý mal dobrú povesť a bol bez úhony.
Reformačná cirkev kalvínskeho smeru si od samého svojho začiatku zakladala na úrade presbytera, ktorý vychádzal zo zboru. Mimo duchovných a starších svoj význam mali aj diakoni. Reformátor Ján Kalvín si uvedomoval dôležitosť kresťanského zboru. Je preň charakteristické, ako presadzoval v živote členov zboru mravnosť a poriadok. Ako je známe z historických prameňov, Kalvín žil a myslel svojou bibliou. Podobný postoj očakával a vyžadoval aj od členov kresťanského zboru. Zbor podľa Kalvína je obecenstvo ľudí hriešnych, ale zároveň prijímajúcich milosť. Svet nesmie byť ponechaný podľa neho diablovi. Život v súkromí je tiež miestom, ktoré Boží ľud má strážiť, aby sláva Božia nebola nijako porušená.
Ján Kalvín v Učení kresťanského náboženstva čiže Inštitúcii píše: „K zachovaniu pokoja v cirkvi je nevyhnutná cirkevná správa, je jednému každému uložené, čo má konať, aby všetci zároveň neuvádzali cirkev do zmätku, aby sa bez povolania, bez cieľa nerozbiehali, aby sa slepo neschádzali na jednom mieste, a aby uprázdnené zbory podľa ľúbosti neopúšťali. Toto rozlíšenie stanovil Pavol, keď píše Titovi takto: Z tej príčiny som teba zanechal na Kréte, aby si to, čo je tam potrebné, spravil a ustanovil po mestách starších (Tit 1,5).“
Ján Kalvín o úlohe presbytera ešte hovorí: „Jeho úlohou je hlásať evanjelium a vysluhovať sviatosti. Ponechávam bokom, akú vysokú mravnú bezúhonnosť musí mať starší a čím obzvlášť musí predčiť jednotlivca. Lebo nie je mojou úlohou, aby som sledoval všetky dary dobrého pastiera, ale naznačiť, čo vyznávajú tí, ktorí sa nazývajú presbytérmi. Biskupom je ten, kto bol povolaný k službe slova a sviatostí a svoj úrad koná v dobrej viere. Biskupov aj presbyterov nazývam bez rozdielu služobníkmi cirkvi. Stavom je samotné povolanie.“
Ján Kalvín, keď hovorí o presbyteroch, chápe slovo presbyter ako označenie pre služobníka Božieho. Ako biskup, tak aj presbyter je predovšetkým Boží služobník. Presbyter si svoju služobnosť má a musí uvedomovať. Stojí v svätej službe všemohúceho Boha! Kalvín ešte vysvetľuje ako sa má chápať služba Bohu a v čom je jej význam: „Pravda Písma neuznáva iného služobníka cirkvi, než šíriteľa Božieho slova povolaného k správe zboru, ktorý sa nazýva niekedy biskup, niekedy presbyter a niekedy tiež pastier (Sk 14,23; 20,28; IPt 5,4).“
Kalvín rozoberá aj to, ako má byť zvolený presbyter ustanovený do služby: „Teraz vyložme druhú vec v povolaní presbytera: podľa akého obradu majú byť vysvätení. Keď vysielal náš Pán apoštolov ku kázaniu evanjelia, dýchol na nich (Jn 20,22). Týmto znamením naznačil moc Ducha svätého, ktorou ich obdaril.“ O tom všetkom reformátor Ján Kalvín píše v Učení kresťanského náboženstva, ktoré bolo vydané v roku 1534 v Bazileji, v kapitole „O svätení kňazov“.
Reformácia Kalvínova zdôrazňuje všeobecné kňažstvo. Každý veriaci je v službe Božieho slova. Presbyter je tiež služobníkom Božím, ktorý stojí pod mocou Božieho slova. Ženeva počas Kalvínovej prítomnosti sa zmenila. Jej reformátor sa usiloval, aby to bolo mesto, kde by slovo Božie bolo autoritou vo veciach mravných a veciach viery. Toto by sám Kalvín nebol uskutočnil bez presbytera, človeka, ktorý slúži svojmu Bohu. Kalvínov priateľ Viliam Farel v jednom liste píše: „Radšej by som bol posledným v Ženeve, než prvým kdekoľvek inde. Evanjelium sa káže v chrámoch i po domoch. Spev žalmov nikdy neprestáva.“
Presbyter v Ženeve nebol nadčlovekom, ale jeho postavenie bolo výnimočné v tom, že mal dbať o vážnosť Božieho slova medzi obyvateľmi mesta. Ak toto chcel vykonávať, s plnou vážnosťou musel sám byť služobníkom Božieho slova.
Podľa Kalvína, nášho určujúceho reformátora je služba Bohu najväčším poslaním a úlohou. Sám hovorieval: „Jedinému Bohu sláva „.
Kalvínske Hlasy,
marec 2002