V Muhoroni ma čakala teplá večera sestry Vincent. A môj prázdny dom. Moje obavy z invázie pavúkov počas mojej dvojtýždňovej neprítomnosti sa nenaplnili. Asi si konečne uvedomili, čo ich u mňa čaká. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som tu sama a že nikto nevyjde z vedľajších dverí a neprivíta ma.
Prekvapilo ma, že štipce stále visia na šnúre a aj iné veci zostali vonku na svojom mieste. (V Nairobi mi vonku nezostalo nič, čo som si tam na chvíľu odložila – od igelitového sáčku až po mop.)
Autor: Mária
Luovia nezabíjajú. Černice rastú na stromoch.
Mtwala je klasika. Kopec, v ktorom sú poukladané rôzne typy chatrčí, záhrady oddelené živým plotom. Veľa stromov.
Skratka vedie cez rieku. Keďže posledné dni veľa pršalo, zvolili sme dlhšiu trasu. Rodiny hľadáme zvyčajne podľa mena otca alebo podľa informácie, ako ďaleko bývajú od zdroja vody – rieky.
Škola je škola skoro zadarmo
Trieda, ste šťastní? Áno. Mária vás bude učiť. Ste šťastní? Áno. Povedala mi, že sa chce s vami kamarátiť.(Nepovedala som.) Ste šťastní? Áno.
Zoberie vás na Slovensko.(Ano?)Ste šťastní? Áno.
Veru, šťastná to trieda, keď je v nej toľko šťastných detí…
Realita jedného dňa a detailné asociácie iných dní
Vraj to bude hodinka chôdze.O Oduwo som ešte nikdy predtým nepočula. Minulý týždeň som mala rozcvičku, keď nám jedna návšteva zabrala štyri hodiny. Najprv ma motorkár vysadil na prázdnom mieste a išiel po Solomona, ktorého nechal niekde uprostred poľa. Predstava samej seba, ako sedím sama na skale uprostred ničoho, ma rozosmiala. V zápätí prišlo malé dieťa a dostalo záchvat plaču. Predpokladám, že z toho istého obrazu. Putovali sme pomedzi krásne kopce, tlačili pred sebou pokazenú motorku. V jednej z chatrčí sme stretli Baracka Obamu. Musím ho pochváliť- chatrč veľmi dobre strategicky umiestnená na kopci a maskovaná húštinou. Trošku ma zaskočil jeho mlado vyzerajúci zjav. Cestou mi Solomon dával ochutnať rôzne listy, „buriny“ a potom ovocie, ktoré pripomínalo marakuju, ale chutilo ako hruška. Veľa ľudí sme počas tej našej túry (tak sme si dovolili nazvať naše 4hodinové putovanie) nestretli, ale našťastie na konci sme dorazili, tam, kam sme chceli.
Život v Muhoroni prichádza a odchádza
Sedím si ráno v katolíckom kostole a zrazu sa začnú všetci ľudia zdvíhať a ísť dopredu. Nie som katolíčka, ale mníška ma povzbudila, aby som išla aj ja, tak uvidím, čo sa bude vpredu diať. Išlo sa postupne v niekoľkých radoch za sebou. Keď predo mnou bolo už len pár ľudí, pochopila som, o čo ide. Ľudia išli dopredu, aby vhodili nejaký peniaz do pokladničky. Lenže ja som mala vreck úlplne prázdne! Buď sa tesne pred podkladničkou naprázdno otočím, alebo sa budem tváriť, že niečo vhadzujem. Vybrala som s i tú druhú možnosť. Prišlo mi to také úsmevné, že som sa s tým musela podeliť.
Dnes je opäť jeden horúci deň. Práve sa mi tri teľatá naterigali pred dvere (So zvieratami sa rozprávam po slovensky.).
Kostol začínal o siedmej ráno. Bol plný. Po dvoch hodinách som odišla. Spevácky zbor pekne spieval. Ľudia nespievali skoro vôbec. Na kríži visel ukrižovaný Kristus. Namiesto európskeho blonďáka s modrými očami tu bol černoch. (V izbe mám dva obrazy zo života Ježiša a aj všetci učeníci sú černosi)
Keďže omša prebiehala v svahilčine, rozumela som výrazy typu „Boh je kráľ.“, „postavme sa“, „modlime sa“.
Bolo mi smutno, pretože mi chýbalo niečo, čomu by som rozumela.
Život v meste ako na dedine
Oficiálne sa nachádzam v mestečku. Muhoroni je však jedna veľká rodina. V obchodoch sa môže človek zadĺžiť. Som Mária alebo sestra. Trošku to majú ešte deti popletené, lebo začali všetkých bielych, ktorí sem prišli po mne volať Mária. Riaditeľ v škole si ešte stále myslí, že som mníška a ja som mu to ešte stále nevysvetlila. Snáď tu nie je jedno dieťa, ktoré by nepoznalo „varila myšička kašičku“ či rozprávku O Červenej čiapočke.
29. november 2009
„Predstavte si, že sa prechádzate v temnej miestnosti. Predpažíte radšej ruky, aby ste nenarazili do nejakého kusu nábytku alebo nepotkli sa na rohožke. Kráčame veľmi pomaly. Veľmi sa to podobá tomu, k čomu nás Boh vyzýva na ceste viery. Nie je to ľahké, pretože by sme si priali, aby cesta pred nami bola osvetlená. Chceme vedieť, kam ideme, ako a prečo. Viera je ale istotou v neistote. Naša dôvera v Boha nespočíva v našej chytrosti. Nejde tu o náš dôvtip, naše plánovanie, našu osobnosť, postavenie, peniaze.“
Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).
Malá ranná úvaha o parochializme
Afriku si môžete zamilovať alebo ju dokonca aj znenávidieť.
Zistíte veľmi rýchlo, či sem patríte alebo nie.Ak si počítate dni, koľko vám ešte zostáva do odletu, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa ocitli v tej druhej skupine. Afrika vám rozhodne neučarovala.
Dovolenka v Detskej Záhrade
Cesta do Nairoby bola pokojná. Žiadne problémy. Listovala som si noviny, čo sme kúpili na pumpe v Kerichu. Písali v nich o (ne)bezpečnosti pred vianocami. Zlodeji číhajú na ľudí, aby mali krajšie vianoce doma. A polícia zlodejov rovno strieľa. Zlodeji nezabíjajú, ak dostanú, čo chcú. Nesmie sa im pozerať do tváre, treba im dať všetko, čo si vypýtajú, neodporovať, nevyjednávať. Nebezpečenstvo číha predovšetkým v noci. Vtedy sa zgrupujú rôzne gangy a plánujú rôzne krádeže, vlámania a únosy.
V Detskej záhrade sa cítim v bezpečí. Je tu príliš veľa ľudí. Zlodeji majú radi opustenejšie miesta, menej svedkov. Bývam tam, kde predtým, ale vtedy som tu šváby nevidela. Šváby som videla len v hre Blafuj! a to boli kreslené. Najprv som sa zhrozila, že šváby prežijú aj atómovú bombu, aj točenie sa v mikrovlnke a potom včera som kúpila taký úžasný sprej a hneď sa všetky obrátili horeznačky!
Ako žijú moje deti a ich mamy
Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme – deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.
Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamenými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa váľať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.
Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.
Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka – udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2×3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie – žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taký malý šikovný sporák alebo skôr hrnček var!, na ktorom sa chystala kaša.