Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme – deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.

Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamenými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa váľať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.
Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.

Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka – udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2×3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie – žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taký malý šikovný sporák alebo skôr hrnček var!, na ktorom sa chystala kaša.

Druhá návšteva bola do Mtwaly – cesta trvala už o kus dlhšie. Išli sme poľnou cestou pomedzi cukrovú trstinu a Solo ma strašil, že tam zabili obrovského hada veľkého ako Kobra. V cukrovej trstine žijú hady, preto do nej nikto nevojde skôr ako ju nezapália a nezhorí.

Mtwala je ďalšia chudobná časť Muhoroni. Je za riekou, ktorá mala farbu normálnej rieky (na pohľad nie veľmi špinavá). Rieku sme preskočili (most tu odniesla voda) a vybrali sa do kopca. Našťastie sme tu už vedeli meno rodiny, takže hľadanie bolo rýchle. Keď nás zbadali dve deti, dostali hysterický záchvat plaču. Teda asi nie z nás, ale skôr zo mňa. Boli už väčšie, ale utíšil ich až ich otec, keď ich zobral preč. Ktovie, či im náhodou nerozprávajú, že keď budú zlé, zoberie ich biely muž.

Tento domček mohol byť o meter dlhší, strecha bola z vlnitého plechu. Podlaha tiež udupaná zem. Vnútri boli nahromadené všetky rodinné poklady- rôzne handry, nádoby, väčšia nádoba na vodu, ktorú berú z potoka. V kúte domčeka bolo ohnisko z kameňov. Vedľa neho bol priestor na spanie- nič len holá zem a ja som dúfala, že aspoň na noc tam hodia nejaké handry, aby nespali len tak na zemi. Nepamätám si, že by tento dom mal nejaké okná. Mal len malé škáry, ktorými trochu unikal dym, keď sa varilo.

Chlapček sedel vonku – iba v tričku. Stará mama pracovala zatiaľ na poli. Ďalšie deti sa hrali- jeden chlapec si urobil v zemi autodráhu a jazdil po nej s autom ala detská čižmička. Dievčatko si zase varilo niečo v malých vrchnáčikoch od fliaš.

Chlapec bol polosirota. Mama mu zomrela, otec odišiel za lepším životom do Mombasy. Zostal so starou mamou a svojou tetou, ktorá mala dosť svojich detí. Ťažko povedať, prečo on je podvyživený a jej deti nie sú. Nehovorili samozrejme po anglicky, stará mama ani po svahilsky, takže celý rozhovor tlmočil Solo. Teta išla po drevo, takže sme si zatiaľ museli vystačiť so starou mamou. Za chvíľu deti uvideli svoju mamu, ako na hlave riadny stoh dreva dlhý asi dva metre (ženy tu na hlave odnesú čokoľvek – hoci aj odkvapovú rímsu alebo potrubie). Informácie, ktoré mi oddelene hovorili sa rozchádzali. Každá tvrdila niečo iné, a ja som nevedela, či je chyba v preklade, alebo si tu niekto pekne vymýšľa. Chlapec dostáva často jesť. To bola pravdaže pozitívna odpoveď. Bolo dvanásť hodín a naposledy chlapec jedol o ôsmej. To bola menej pekná realita. Ukázali nám, ako pripravujú kašu. Vraj má slabý apetít. Všetko zjedol.

Je veľmi náročné poznať, kto a kedy hovorí pravdu a kto si vymýšľa. Niekedy sa zamotajú do vlastných klamstiev. Niekedy je im možno krivdené. Prichádzajú s rôznymi príbehmi, ktoré je vždy dobré si potvrdiť z inej strany.

Čo ma trápi u tohto chlapca je že je veľmi slabý, bez života. Určite to má na svedomí podvýživa. Babke sme vyslovene zakázali, aby prestala chlapcovi, keď plače, dávať nápoje z trpkej byliny. Solo to sám ochutnal, vzorku som zobrala aj do nemocnice. Povedali mi, že sa to dokonca môže biť s niektorými liekmi. Neviem, či aj táto bylina nemohla uňho zvyšovať jeho ospalosť….Hoci spočiatku sa ma náš chlapček bál, keď som si ho zobrala na ruky, nakoniec zaspal. Stokrát som im zopakovala, aby prevárali tú vodu z rieky a až potom ju pili alebo varili…

Obidvoch chlapcov sme nechali v nemocnici potom otestovať. Ak podvyživené deti dlhšie nepriberajú môžu mať HIV alebo tuberkulózu. Našťastie títo dvaja chlapci sú „ok“ (ako sa tu hovorí, keď nie sú HIV pozitívni). Teraz sú hospitalizovaní a monitorovaní.

Monitorovaní….prvý deň som jedného z chlapcov našla precikaného samého sedieť v jeho postieľke. Mama odišla domov za svojim dvojmesačným, tak jej dvojročný bol v nemocnici sám a personál sa k nemu veľmi nemal. Všimla som si, že má slabý apetít a odmieta piť mlieko. Prišla som z ním o šiestej večer. Druhá mama mi oznámila, že naposledy jedol o jednej. Chápala som, že jeho mama nemala na výber, keď doma mala ešte menšie dieťa. Nechápala som ale, ako je možné, že v tej istej miestnosti sedí iná mama a vie kedy naposledy jedol a nič mu nedala a a nikomu to sama od seba nepovedala. Nerozumela som tomu, že žiadna sestra v celej nemocnici nevenovala tomuto chlapcovi pozornosť. Keňa alebo výnimky?

Trochu som pochopila jedno. Ak sestry v nemocnici nechávajú (nechávali) svoje vlastné deti (kojencovi) samé doma, asi nebudú venovať zvýšenú pozornosť tomu, ak nejaká matka nechá svoje dieťa samé v nemocnici.

Jedna žena mi rozprávala, ako keď boli jej deti malé, nechávala ich doma samé, išla do práce a chodila ich iba nakojiť. Prácu mala blízko a počula ich tam, ako plačú. Ťažko sa mi hľadajú slová do situácie, ktorú si ani neviem predstaviť…Po dvoch mesiacoch sa mamy vracajú do práce (ak nejakú majú). Tie privilegovanejšie majú svoju mamu, sestru, staršiu dcéru (7rokov a viac) alebo cudziu ženu, ktorá sa im stará o deti. Tie menej privilegované nemajú prácu, ale snáď potom lepšie pre ich deti.

Chýba mi tu súcit a empatia. Neviem, prečo je ho tu tak málo. Je to snáď preto, že utrpenie je tak časté až sa stalo pre ľudí normálnym?