Kázanie a kazateľ

Hlavnou úlohou cirkvi je kázanie Slova Božieho.

Hlavnou úlohou staršieho preto je dohliadať na kázanie.

Aby naplnila podmienky kázania, cirkev vyberá, vycvičuje, skúša a ustanovuje ľudí povolaných Duchom do služby Slova Božieho. Hlbokou súčasťou tohto všetkého je staršovstvo cirkvi, konajúce v konzistóriách a radách, v zhromaždeniach, v seniorátoch a synodách, a radách vzdelávania. Ešte hlbšie zahrnutí sú všetci starší v lokálnych zboroch, ktorí sú zodpovední za to, čo sa káže z kazateľníc. Pre splnenie týchto vysokých štandardov, najdôležitejších v cirkvi, sám starší musí byť oboznámený s tým, aké má byť kázanie, a ako má byť hodnotené.

Čo je kázanie?

Kázanie je charakteristický znak pravej cirkvi. Reformácia označila kázanie za základný znak cirkvi. Kde Slovo Božie je vpravde kázané, tam bezpochyby je pravá cirkev. Tam, kde sa tak nedeje, tam bezpochyby nie je pravá cirkev!

Ježiš sám prišiel kážúc (Mt 4, 17), posielal svojich učeníkov kázať (Mt 10, 7), a uložil povinosť kázať na cirkev vo Veľkom Povolaní (Mt 28), 18-20). On takisto naznačuje, že dôvodom kázania je : „učiť ich čokoľvek som vám prikázal“ (Mt 28, 20). Pavol v krátkosti zhŕňa úlohu kázania cirkvi vo svojom svedectve pred kráľom Agripom a rímskym guvernérom Festom: „Preto, kráľ Agripa, nebol som neposlušný nebeskému videniu, ale kázal som najprv tým v Damasku, potom v Jeruzaleme a v celom Judsku, aj pohanom, aby sa kajali, obrátili sa k Bohu, a konali skutky hodné pokánia.“ (Sk 26, 19-20). V ktorom vyznaní veľký apoštol iba opakuje slová svojho Majstra, ktorého služba začala slovami: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“ (Mt 4, 17) – čo značí: prestante sa spoliehať len sami na seba a poslúchať bohov svojej doby – príďte k novému Majstrovi a staňte sa poslušnými zákonom, ktoré On ustanovil vo svojom zjavení svojim poddaným. Volanie na pokánie zo zlých skutkov a využívanie Božieho zjavenia v dennom živote je to, o čom má byť kázanie.

Cirkev ustanovuje svojich služobníkov. Iba tí by sa mali postaviť za kazateľnicu, ktorí boli vybraní, vycvičení, vyskúšaní a ustanovení do služby. Iba týmto, ktorí pristupujú skrze dedičstvo apoštolov je stále daný prísľub: „Kto vás počúva, mňa počúva; a kto vami pohŕda, mnou pohŕda; kto však mnou pohŕda, pohŕda Tým, kto ma poslal.“ (Lk 10, 16) Povinnosťou staršieho je dohliadať na to, aby ten, kto sa postaví za kazateľský pult bol sám tak vyučovaný Slovom, že napĺňa podmienky nutné k tomu, aby sa Pánov úžasný prísľub stal skutočnosťou.

Dosiahnuť toto, starší musí požadovať, aby sa služobník slova podriadil dvojakej výchove:

 

1. Výchova zborom

Kázanie sa nekoná vo vákuu. Kázanie nie je poučovanie, ktoré je vyučovanie o abstraktných, neaplikovateľných pravdách. Kázanie je vysvetlenie a použitie časti inšpirovaných Písem do denného života spoločenstva.

Pre vysvetlenie, pochopenie, vyloženie Biblie, farár musí byť zabratý do svojho štúdia. Poruke musí mať všetky pomôcky na vysvetľovanie Biblie, s ktorými má byť pre tento zámer dostatočne oboznámený. Staršiemu stačí mať drobnú znalosť o tom, čo sú to za pomôcky, a ako sa používajú. Je dobré stráviť informatívnu hodinku o tomto pri nejakom zasadnutí staršovstva. Čo sa týka týchto študijných pomôcok, farár má voľnú ruku. Nie je služobníkom kňažstva učencov. Ukázňovaním všetkých svojich myšlienok je rozhodnutý počúvať Slovo.
A Slovo je konečné.

Ako má voľnú ruku vo svojej učenosti, tak je na druhej strane viazaný potrebami svojho spoločenstva. Ako študuje, ako formuluje využitie svojho vybraného textu, cez jeho plece pozerajú naliehavé potreby jeho ľudí, ktorí sú ľudom Božím. Toto je výchova, pod ktorou je kázeň pripravovaná. Je to v tomto meste, v tomto susedstve, týchto domoch, obchodoch, povolaniach, profesiách, kde je cirkev povolávaná „vyučovať ich čokoľvek som vám prikázal“. Toto je výchova, ktorá musí prevládať v príprave kázne. Text musí prísť živo do života, alebo zasľúbenie „kto vás počúva, mňa počúva“ nemôže zvíťaziť. Kristus neprišiel poučovať.

Kázeň ignorujúca alebo nezaoberajúca sa každodenným životom spoločenstva môže byť poučením, avšak nikdy nepoloží nohu na pole ľudskej skúsenosti. Hocijako krásne formulovaná, akokoľvek výkladovo správna, akokoľvek doktrinálne bezchybná kázeň, ktorá necháva na spoločenstve, aby si našlo využitie daného textu vo svojom dennom živote je ako elektrický obvod, ktorý nie je nikdy uzatvorený – žiaden prúd netečie zo život-riadiaceho Slova k život-žijúcim deťom Božím.

Iba z uvedomenia si denného života svojich ľudí, iba z ukáznenosti nad sebou, vyplývajúcej z ich denných potrieb, by sa mali konať týždenné prípravy služobníka na kázeň.

Starší

Nebude pre obozretného staršieho sledovať, na základe svojich vlastných skúseností z kázania, či taká výchova vstúpila do farárovho štúdia a pracovala tam, alebo nie. Bežné, netrénované, ne-teologické staršovstvo má všetko právo sedieť a posudzovať, dokonca musí sedieť a posudzovať, ustanoveného, vyučeného, teologicky vzdelaného farára. Prečo? Pretože konečný test skutočného kázania je uzatvorený obvod od Slova k poslušnosti veriaceho: hovorí Slovo Božie skrze pery farára do mojej situácie? Hovorí ku mne Boh tam, kde žijem? Aké požiadavky kladie na moje správanie? Ako ma povzbudzuje? Ako ma osvecuje vo svojej pravde? Aká denná poslušnosť, skrze milosť v mojom dosahu, prúdi, alebo má prúdiť z tohto hlásania evanjelia?

Múdry starší nielenže musí, ale určite aj môže, hodnotiť, kritizovať, ak je to potrebné, a poskytovať vedenie kdekoľvek je to nutné, ak sa to týka farárovej poslušnosti k ukázňovaniu, pri ktorom potreby spoločenstva by mali ležať nad jeho prípravou kázní v tichu jeho štúdia.

 

2. Výchova Slovom

Pri rečníckom pulte (kazateľnici), sa farár dostáva pod celkom inú, dokonca ešte náročnejšiu výchovu ako bola tá, o ktorej sme diskutovali.

Pri rečníckom pulte je služobník plne pod výchovou Slova. Tu nie je miesto pre podporovanie vrtochov ľudí, vyhýbanie sa pocitom urazenosti, ak pravda bola povedaná s láskou, skláňaniu sa pod populárnymi tlakmi alebo hrozbami, skutočnými alebo len naznačenými, bohatstvu, pýche, alebo moci. Služobník je oslobodený evanjeliom od týchto nepriateľov. Je iba Pánovým mužom, stojaci výlučne na Jeho volanie a v Jeho sile.

Teraz je služobníkova poslušnosť len voči jeho textu. Má povedať, na základe potrieb spoločenstva, čo Boh chce mať odhalené (ako ho k tomu viedlo jeho štúdium) skrze tento text týmto ľuďom v tomto čase. Má poukázať na plný dopad daného textu doslovnými citátmi z príbuzných pasáží Písma, pretože najlepším vykladačom Biblie je Biblia sama. Biblia je organizmus, živá jednota. Texty nie sú izolované ratolesti oddelené od majestátneho stromu, ale sú živé údy vyživované a podporované celkom.

Kázeň môže osvietiť text učenosťou, zlepšiť jeho význam dôležitými informáciami, učinený jasnejším vyučovaním jazykov a histórie – avšak Slovo im nikdy nesmie byť podriadené, ani skazené, alebo odvedené od jeho prostého významu. Slovo tiež nesmie byť zakryté od ľudského pochopenia ukazovaním určitej vzdelanosti. Biblia je, ako reformátori vždy tvrdili, zrozumiteľná – čiže dokonale jasná vo všetkom, čo náleží k spaseniu pri Ceste, Pravde a Živote. Žiadna hmla učenia nemá zakryť túto zrozumiteľnosť.

Starší

Môže tiež ne-teologicky vzdelaný starší sedieť v posudzovaní nad touto časťou služobníkovej poslušnosti, menovite nad jeho poslušnosťou textu a pridružených Písem?

Musí.

Iba so zdravým učením začína zdravé žitie.

Vykonávať dohľad nad učením, samozrejme, starší sám je povinný otvoriť Slovo počas celého roka. Vy tiež musíte „každý deň skúmali Písma, či je skutočne tak“ (Sk 17, 11). Čítajúc drobné oddiely Písma vo voľných chvíľach inak premárnených, prinesie z dlhodobého hľadiska ovocie v poznaní. Starší, ktorý nie je oboznámený s Písmom, a ktorý to akceptuje, môže získať vek v rokoch, avšak nie v múdrosti, a nemal prijať zvolenie do jeho zodpovedného úradu. Nechajte svoju rodinnú knižnicu rozšíriť o poličku či dve s biblickými komentármi, vykazujúcimi známky častého používania.

 

Vierovyznania

Konečne, starší, ktorý svedomito dohliada na náučný obsah kázne sa neuspokojí iba so svojimi vlastnými zdrojmi.

Počas storočí cirkev zhrnula, len pre vaše dnešné použitie, obsah Písma vo veľkých vierovyznaniach – niektoré z nich sú symbolické aj vo vašom vlastnom spoločenstve. Rozdiely medzi vierovyznaniami vyznačujú hranice učenia medzi denomináciami. Uistite sa, že poznáte a máte preštudované svoje vlastné. Plne oboznámení s nimi, ste schopní zhodnotiť náučnú celistvosť kázne ktorú počujete.

Vierovyznania slúžia cirkvi ako merítko pravdy a nepravdy – preto kvalifikujú staršieho vykonávať jemu ustanovenú úlohu vykonávania dohľadu nad kázaním. Znalosť týchto smerníc prinesú vášmu úsudku väčšiu presnosť a autoritu ako by ste očakávali. Vierovyznania sú dôležité dokumenty. Odolajte všetkým snahám o ich degradáciu alebo zrušenie. Do svojich vierovyznaní cirkev starostlivo votkala niektoré zo zlatých vlákien živého učenia, ktoré spájajú Písma do organického celku. Ovládnite ich, a nechajte ich ovládnuť vás.

Intuície vyškolené Písmom, sformulované vo vierovyznaniach, a vštepené skúsenosťou z kresťanského života okamžite varujú staršieho pri odklone kázne od Slova, a robia radu starších neoceniteľnú pre citlivého služobníka (farára).

Vierovyznania, a je to pravda, sú vytvorené človekom, Môžu sa mýliť. A cirkev môže akceptovať možnosť, že nové pohľady do Slova budú vyžadovať úpravy týchto symbolov. Cesta pre takéto zmeny je otvorená všetkým vážnym študentom Biblie.

Avšak najčastejšie, odklon od vierovyznaní je prácou diabla zamaskovaného za „anjela svetla“ (2. Kor 11, 14). A odchýlky v náuke urobené z kazateľnice, by mali byť brané veľmi vážne, malo by na nich byť upozornené a mali by byť opravené.

Staršovstvo by malo mať určené pravidelné stretnutia k prehlbovaniu ich oboznámenia sa s vierovyznaniami, katechizmami ich denominácie.

 

Z Elder’s Handbook (Berghoef, LeKoster)
preložil Pavol Gurbaľ