Bolo sobotné, podotýkam aprílové ráno ako každé iné. Mračilo sa na nás a mierne nás to znepokojovalo. Nechcela som si priznať, že by sme sa v prípadnom daždi mali nasledujúcich 5 hodín potácať v mokrých a zablatených topánkach, šmýkať sa po chodbách školy a telocvične, ktorú sme chceli ušetriť väčšej špiny a následkov davu divokých pobehujúcich detí. Už po druhý raz sa základná škola na ulici Komenského v Sečovciach stala priestorom pre stretnutie s množstvom veselých detí, dobrou náladou, príjemnou hudbou, hrami a samozrejme s Božím Slovom, ktoré malo nám, ale hlavne tým menším z nás pripomenúť Božiu lásku k človeku.
V to ráno som prišla s napätím na školský dvor a tešila som sa na deti. Bolo mi jasné, že v návale povinností, ktoré už na mňa číhali spoza rohu, si veľa zábavy neužijem. Aj tak som mala príjemné mravčenie v žalúdku a ako som pozorovala známe aj menej známe tváre prichádzajúcich, tak sa môj príjemný adrenalín stupňoval. Hrozba dažďa mi už bola ukradnutá. Aj takto Pán Boh vypočúva modlitby.
Vždy mám veľký rešpekt pred deťmi, pretože ich pohľad na situáciu ma vie niekedy zneistiť v mojom názore a často mám pocit, že deti a dospelí vlastne žijú v dvoch úplne rozdielnych svetoch. Čiastočne na tom asi niečo bude a my dospelí za to môžeme byť len vďační, ak sa niekedy učíme pozerať na svet očami detí.
Autobusy s deťmi prichádzali a pripravovala sa lekcia pre deti aj pre dorast. Mala som pocit, že téma, ktorá bola nosným kameňom stretnutia, je viac než plná rôznych zaujímavých myšlienok a ponúka širokú škálu k úvahám. Som už taká, že viac než nejakej zdĺhavej príprave, dávam prednosť improvizácii. Väčšinou sa mi totiž stáva, že pri čítaní Biblických veršov mi prídu na um určité myšlienky a potom, keď to mám rozoberať s deťmi, tak tam zrazu nájdem niečo úplne iné, čo som si predtým nevšimla a moja pôvodná príprava skončí takpovediac v zásuvke. No a Pavlov list Filemonovi je viac ako dobrým príkladom. Raz som nevedela, čo v tak nabitom príbehu vybrať pre deti tak, aby si z toho príbehu niečo odniesli… Odpúšťanie? Starostlivosť a zodpovednosť za iných? Rôzne predsudky voči ľuďom? Otroctvo hriechu? Nová nádej a nový život pre každého, kto uverí v Spasiteľa? Nedá sa to na ne vysypať všetko a čakať, že to zhltnú aj s návnadou. A tak som si sadla v hluku telocvične a prosila o správny výber v pravý čas.
Lekcie sa začali a nám bolo pri pohľade na množstvo tvárí jasné, že detí prišlo veľa a boli sme za to vďační. V telocvičniach sa utáborilo 70 dorastencov, ktorí rotovali v 5 skupinkách a rozoberali príbeh Pavla, Onezima a Filemona z rôznych pohľadov. Menšie deti, ktorých bolo takmer 60, počúvali príbeh v jedálni. Spolu s chválami a scénkami z príbehu sa úvodná a veľmi dôležitá časť stretnutia pomaly končila a nasledovali tematické hry. 10 skupiniek detí sa postupne vystriedalo na 8 športových stanovištiach a workshope, kde si mohli deti vlastnoručne vymaľovať svoj hrnček, ktorý im ostal ako pamiatka na stretnutie.
Už tradične k stretnutiu detí a dorastu patril zlatý veršík, ktorý sa stáva akýmsi mottom. Tohto roku bol vybratý 25. verš z jedenástej kapitoly evanjelia od Marka: … „odpúšťajte, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám odpustil previnenia váš Otec, ktorý je v nebesiach“. Veršík bol zhudobnený pre ľahšie zapamätanie a deti si ho tiež odniesli vo forme kartičky, ktorú si mohli priviazať na ruku alebo na svoj batoh.
Deti sa mi mihali pred očami sem a tam a začala som strácať prehľad kto, kedy a či už bol na obede, stanovištiach, na workshope….a zrazu tu bol koniec stretnutia. Spoločný záver v telocvični sa niesol v eufórii vyhodnotenia skupiniek detí a dorastu a sladkých odmien, na ktoré sa všetci tešili a bolo jedno, či boli prví a či zostali na chvoste. To najdôležitejšie bolo, že deti prišli, lebo chceli počuť Božie Slovo a Boh tu bol, aby k nim hovoril. Za to všetko aj za ochranu nad týmto naším stretnutím Mu patrí veľká vďaka. Rovnako aj všetkým, ktorí svojou snahou prispeli k tomuto milému stretnutiu v našom senioráte.
A tak dovidenia nabudúce.
