Dojednali sme si plán s majiteľom miestnej pivárne a vylepili zopár plagátov, ale neboli sme si celkom istí, čo máme očakávať. Tú prvú noc sa ukázalo 15 ľudí, a odvtedy sme len zriedka vynechali náš štvrtkový večer.

Mnohými spôsobmi sme sa zblížili s davom, ktorým sme sa rozhodli zaoberať: ľudia, ktorí opustili cirkev, ale považujú sami seba za „duchovných“ jedincov, ktorí veria v bližšie nedefinovanú vyššiu moc, ateistov, budhistov a iných. Je to otvorené prostredie: nie sú tam žiadne prezentácie alebo vyučovanie, iba dobrý rozhovor pri dobrom pive.

Úrodná pôda a bezpečné miesto

Jeden z pravidelných účastníkov Krčmovej Teológie je Steve, ateista. Rád prichádza, pretože je to prvýkrát, čo stretol kresťanov, ktorí sú ochotní pripustiť, že nevedia všetko. „Ak by bolo viac takýchto kresťanov, bol by som oveľa otvorenejší voči veriacim,“ povedal mi. Mnoho kresťanov, ktorí sa zúčastnili na Krčmovej Teológii povedalo to isté o neveriacich. To je zdravý vývoj. Otvára to dvere zmysluplným vzťahom, ktoré sa môžu stať úrodnou pôdou, kde môžeme evanjelium vidieť, zakúsiť a zdieľať.

Rebecca, bývalá kresťanka, ktorá otvorene hovorí o svojom nedostatku viery v Boha, poznamenala, že Krčmová Teológia je ako „bezpečné miesto“ na rozhovory o veciach viery. Hovorí tiež, že nikdy nepocítila tón povýšenectva. „Tak často sa snažíte hovoriť s ľuďmi o týchto veciach a je jasné, že sa cítia nadradene a vôbec neskrývajú svoj bočný úmysel obrátiť vás na kresťanstvo,“ povedala.

Posedávanie v krčme za posledný rok ma naučilo, že sa mám veľa čomu priučiť od ľudí mysliacich odlišne ako ja. Jeden zo sklonov kresťanov, vrátane mňa samého, je obklopovanie sa len ľuďmi, ktorí myslia ako my. Toto ovplyvňuje našu vlastnú schopnosť myslieť, učiť sa, pýtať sa otázky, rásť. Je ťažké byť v niečom objektívny, keď ste nikdy nepočuli iný názor. Je tiež jednoduché si myslieť, že máte všetky odpovede. Alebo že vaše odpovede sú najlepšie odpovede. Alebo že potrebujete rozprávať s nekresťanmi len preto, aby ste mohli „povedať im ako to je“.

Iste by sme mali byť nadšení z toho, v čo veríme a túžiť zdieľať tieto poznatky s ostatnými, avšak sme krátkozrakí a nevzdelaní, ak si myslíme, že vieme všetko na svete. Už nespomínam to, že len málo ľudí si užíva rozprávanie s niekým, kto si myslí, že on alebo ona má všetky odpovede; konverzácia má tendenciu byť jednostranná.

Presvedčovanie Láskou

Často pri stretnutiach s ľuďmi iných názorov kresťania skončia pri prílišnom zjednodušovaní argumentov agrsívnym spôsobom. Inými slovami, snažíme sa presvedčiť niekoho suchými faktami, miesto toho, aby sme to robili láskou a spoľahnutím sa na Ducha Svätého.

Ako protiklad k tomuto, zvážte apoštola Pavla:“Aj ja, keď som prišiel k vám, bratia, prišiel som nie s vyberanými slovami, alebo s múdrosťou zvestovať vám svedectvo o Bohu; lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a toho ukrižovaného. A ja som bol u vás i slabý i bojazlivý a veľmi prestrašený, moja reč a moja kázeň nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“ (1. Kor 2, 1-5)

Zvážte tiež prístup, aký mal Ježiš. Zriedkakedy ho vidíme ako argumentuje o Božej existencii, alebo dokonca že by sa snažil dokázať cez zázraky kým je. V skutočnosti, mnohokrát Ježišove zázraky boli vykonané za iným cieľom: priniesť vyliečenie. A častokrát, keď niekto chcel hovoriť o tomto inak, Ježiš povedal tej osobe, aby bola ticho.

Peter Rollins vo svojej knihe Ako (ne)hovoriť o Bohu píše: „Namiesto ponúkania vedeckého vysvetlenia, ktoré by presvedčilo, alebo zverejnenie zázrakov tak, aby zaujali čitateľov, Ježiš sa zapájal do poetických rozhovorov, ktoré hovorili k srdcu tých, ktorí počúvali. Vo svete, v ktorom ľudia veria, že nie sú hladní, nemáme ponúkať jedlo, ale skôr vôňu, ktorá im pomôže túžiť po jedle, ktoré my nemôžeme ponúknuť.“

Pri našich zhromaždeniach v krčme sme mali večeri, kedy sa ukázali niektorí dobrosrdeční kresťania vyzbrojení Bibliami, brožúrkami a prospektami. Svoje zámery mali napísané na čele, a konverzácia v týchto prípadoch zriedka ide dobre. (Zne)Považovanie ľudí za objekty evanjelizácie malo negatívny vplyv na nich a na nás: ostatní vedia vycítiť, kedy nepočúvame alebo nerozprávame o svojich presvedčeniach seriózne. Sú tým odpudzovaní, a my premeškávame príležitosť naučiť sa niečo, alebo spriateliť sa s niekým keď otvoríme naše ústa a nie naše uši.

Stretnutia s ľuďmi rôznych presvedčení bude pre mnohých kresťanov oči-otvárajúce, ťažké a vyzývajúce, možno požadujúce od nás kriticky preskúšať naše dlhotrvajúce a hlboké názory. Zúčastňovať sa poctivo a milujúco niekedy vyžaduje otvoriť sa strašidelným pochybovaniam. Ak sa pre to rozhodnete, možno bude potrebná príprava plná modlitby.

Neočakávané požehnania

Tieto stretnutia určite priniesli aj neočakávané požehnania. Sedenie za stolom s agnostikom, ateistom, katolíkom, metodistom, baptistom, moslimom, budhistom a inými zdravo rozšírilo môj vlastný pohľad. Naučil som sa veci o zvykoch iných vierovyznaní, o iných spôsoboch ako pozerať na svet. Bol som prinútený preskúmať veci, ktorým verím a veci, ktoré beriem za samozrejmé. Toto je dobrá a zdravá vec.

Naučil som sa tiež, že kresťania nie sú jediní ľudia, ktorí chcú, aby sa dobré veci diali na svete. Zatiaľčo ľudia z iných vierovyznaní môžu mať iné motivácie pre robenie dobra, môžeme sa zhodnúť na oveľa viacerých veciach, ako by sme si mysleli. Napriek tomu, že ľudia bez vierovyznania sú jednou z najrýchlejšie rastúcich zložiek obyvateľstva, nemali by sme sa báť tejto štatistiky. Skôr by sme to mali vidieť ako príležitosť stretnúť niekoho, kto vidí svet inak, ale pritom sa stále o neho stará rovnako ako my.

Dnes, keď veriaci sú vykresľovaní ako „zaslepenci“ a ateisti karikaturovaní ako „zlo“, potrebujeme oveľa viac sedieť za rovnakým stolom, pripravení sa učiť. Keď sa toto stane, nemôžem si pomôcť, len myslieť na to ako na malý kvások Božieho kráľovstva vmiesený do cesta.

Rev Bryan Berghoef je pastorom vo Watershed Church v Traverse City, Michigan,
založenom zbore Kresťanskej reformovanej cirkvi.
Z časopisu The Banner preložil Pavol Gurbaľ.