Pôvodca II. Helvetského vierovyznania Henrik Bullinger sa narodil 18. júla roku 1504 v mestečku Bremgarten, v kantóne Argau vo Švajčiarsku. Jeho otec bol duchovným. Prial si, aby aj jeho nadaný syn zvolil si toto povolanie. Preto už ako 12 ročného chlapca posiela ho na štúdiá do Emmerichu pri Rýne, neďaleko holandských hraníc. Tento ústav bol všade dobre známy. Viedla ho skupina zbožných, hlboko vzdelaných a osvietených duchovných i laikov. Toto prostredie formovalo dušu mladého Bullingera po dobu troch rokov. Tu sa ukázaly vzácne rysy jeho povahy: hĺbavosť, pilnosť, neúmerná pracovitosť, prísnosť voči sebe, ktoré vlastnosti v neskoršej dobe postavily ho na význačné miesto. Pilne študoval tu latinských klasikov, ale i cirkevných otcov. Avšak túžiac po hlbšom vzdelaní dal sa zapísať na vysokú školu v Kolíne n. Rýnom, ktorý toho času bol majákom duchovného života, napriek tomu, že niektoré odbory na tejto univerzite boly vedené mníchmi a teológmi, ktorí sa stavali nepriateľsky voči reformám podľa evanjelia. Vhĺbil sa do čítania Plinia, Homéra, Vergilia a iných klasikov, ale mnoho času venoval i spisom Ambrózia, Origena, Augustína, Petra Lombaŕda a iných cirkevných otcov a scholastikov. Pritom spozoroval, že títo vo svojich výkladoch dovolávajú sa skoro výhradne výrokov cirkevných otcov, a že cirkevní otcovia berú za základ Písmo sväté. Snažil sa tedy dostať ku tomuto pôvodnému prameňu a preto si zaobstaral Nový zákon. Ten spôsobil prevrat v jeho náhľadoch na učenie rímskej cirkvi, ktoré nakoniec považoval za protirečiace Písmu a bludárske. V tom čase sa mu dostávajú do ruky i spisy Rímom za kacíra vyhláseného Luthera.
Číta spis O babylonskom zajatí, o kresťanskej slobode a Vysvetlivky článkov o dobrých skutkoch. Tieto diela spolu s Melanchtonovým ,Loci communes a Písmom svätým previedly mladého Bullingera z lona samospasiteľnej rímskej cirkvi do šikov ťažko zápasiacej cirkvi Kristovej, medzi protestantov. Cesta Bullingerova z cirkvi rímskej ovšem nebola náhla a viedla cez scholastikov, a stredovekých papistov, ku cirkevným otcom, od nich k učiteľom prvých storočí zrodu kresťanskej cirkvi vždy bližšie k prameňu; a svetlu najširšiemu a najjasnejšiemu, k Písmu svätému. V Kolíne n. R. získal titul bakalára a magistra umení, načo r. 1522 vracia sa opäť domov. V tom čase bol pozvaný za učiteľa do kláštora v Schwarzwalde, ale keď sa presvedčil o skazenosti života vedúcich osôb kláštora, nemohol tu vydržať a vrátil sa zase do Bremgärten, kde sa oddal tichému štúdiu. Ale už r. 1523 opäť nastupuje službu učiteľstv kláštornej škole v Kappelu. Tu spolu s osvieteným opátom, W. Jonerom objavujú ľudskými ustanoveniami a výmyslami zasypané základy pravdy evanjelia.
Mladý Bullinger osvedčil sa ako výborný učiteľ a teologický‘ dišputátor, takže dochádzal až do Zürichu, kde sa účastnil verejných bohosloveckých debát. Tu počul r. 1523 po prvý raz kázať, predstaviteľa zürišskéha. sboru Zwingliho, s ktorým sa, aj osobne zoznámil. Od tej doby sa počína rozvíjať medzi nimi úprimné priateľstvo a spolupráca, ktorá veľmi mnoho znamenala pre ďalšie osudy reformácie vo Švajčiarsku. Obaja sa vzájomne doplňovali. Zwingli bol priekopníkom reformácie Bullinger upevňovateľom. Zwingli mal prudkú vznetlivú povahu, Bullinger bol pokojný a umiernený, Zwingliho myslenie sa vyznačovalo prenikavou ostrosťou a dômyslom, Bullihgerovo hlbokosťou a dôkladnosťou. I keď bol medzi nimi veľký vekový rozdiel, predsa spolunažívali v shode, ako rovný s rovným.
Pôsobenie Bullingera v Kappelu čoskoro sa prejavilo nielen, v smýšľaní rehoľníkov, ale aj vo vonkajšom i vnútornom usporiadaní kláštorného života. Písmo sväté bolo prehlásené za jediné vodidlo a meradlo náboženského myslenia i života. Už roku 1525 boly odstránené z chrámu obrazy, omša zavrhnutá a večera Pána podľa apoštolského podania vysluhovaná. Cirkevný majetok bol používaný na vydržiavame škôl, podporu chudobných, ošetrovanie nemocných. Mnísi odložili rehoľnícky odev, stali sa kazateľmi po dedinách, alebo sa dali na remeslá. Počas svojho pobytu v Kappelu, napísal vyše 17 latinských a nemeckých spisov, týkajúcich sa väčšinou reformy cirkvi.
Roku 1528 mestská rada v Zürichu vyzvala Bullingera, aby spolu s Zwinglim zúčastnil sa veľkej dišputácie o shode reformačných snáh v Bernu. Svoju dôveru k jeho osobe prejavili tým, že ho zvolili za člena zürišskej synody a splnomocnili ho vysvetľovať v školách cirkevné učenie a verejne kázať. Týmto rokom započal Bullinger svoju kazateískú činnosť.
Očisťujúci plameň reformácie zasiahol veľkú časť, Švajčiarska všade sa zmáhal odpor voči ceremóniám, pápežskej nadvláde a zlozvykom v cirkvi. Tento plameň zasiahol i rodisko Bullingerovo Bremgarten, kde jeho otec verejne sa zriekol rímskeho učenia a prijal nové, podľa evanjelia. Preto bol pozbavený úradu, ale čoskoro reformovaná strana nadobudla väčšiny, takže povolala za kazateľa mladého Bullingera. Od roku 1529 do roku 1531 ako duchovný pastier, tohto sboru bojoval slovom i perom proti úkladom »pápežencov«, strašlivej nenávisti a nepriateľstvu, ktoré nakoniec vyvrcholilo v bratovražedný boj. Spormedzi katolíckou a reformovanou stranou viedol k osudnej bitke pri Kappelu, kde i sám veľký bojovník za náboženskú a národnú slobodu Ulrich Zwingli 11 októbra 1531 položil svoj život. Celá krajina bola zmietaná nepokojmi, hladom, sužovaná morom a občianskou vojnou. Bolo treba hrdinskej viery a prorockého nadšenia, aby výdobytky reformácie neboly nepriateľmi zmarené. Bolo treba mnoho vytrvalosti, stálosti a odvahy, aby umdlievajúce šíky Božích bojovníkov nepodľahly. V týchto najtemnejších dobách švajčiarskej histórie po kappelskej katastrofe týčila sa ako maják uprostred rozbúrených vĺn postava vyrovnaného, umierneného, skromného, ale i odvážneho Bullingera. Dvestočlenová zürišská veľká rada jednomyseľne ho povolala dňa 9. decembra 1531 ako nástupcu svojho padlého duchovného pastiera Zwingliho. Tento zodpovedný úrad uprostred najťažších pomerov zastával v Züriehu až do svojej smrti. Bullinger sa osvedčil ako pravý muž, na pravom mieste. Všemožne sa snažil mierniť rozvášnených a pokojnou cestou riešiť spory, obetavou láskou hojiť rany, protivníkov pravdou evanjelia presvedčovať, umdlené duše pozdvihovať, dosiahnuté slobody zachovať a rozširovať, a dielo svojho predchodcu doplniť. Podarilo sa mu uviesť do harmonického súladu. pomer svetskej vrchnosti k cirkvi, vplývať na svetské zákonodarstvo, spoločenské zriadenie, primäť štát ku podpore cirkevného školstva a charitatívnej práci. Pritom si cirkev zachovala svoju slobodu a nezávislosť a bola každým vážená a ctená. Praktické myšlienky usporiadania pomeru cirkvi k štátu, ktoré tak blahodarne rozvinul a uskutočnil Bullinger, prenikly aj do cudziny a slúžily za vzor v mnohých pokrokových zemiach západu. Popri starostlivosti o svojich vlastných, Bullinger stál v neustálom spojení nielen s význačnými reformátormi ako: Kalvínom, Bucerom, Melanchtonom, Bezom, Lutherom a inými, ale i so svetskými hodnostármi. Jeho dom bol otvorený a mnohí našli u neho útočište v dobách prenasledovania, v cudzine. Jeho osobný život bol plný zápasu, trpezlivosti a v posledných rokoch zármutku, nad smrťou najlepších priateľov ako Petra Martýra, Kalvína, Hyperia a v čase strašného moru stratil svoju milovanú ženu Annu Adlischweilerovú, tri dcéry a svojich zaťov. Všetky tieto skúšky znášal s kresťanskou trpezlivosťou a pokorou. Sám ťažko trápený nemocami , vždy znovu sa púšťal do práce, aby dielo svojho predchodcu čím mohutnejšie upevnil a budúcim pokoleniam zaistil. Keď prekročil prah sedemdesiatich rokov, unavený životom, prijal od Pána svoju odmenu. Dojemne sa rozlúčil so svojimi priateľmi a spolupracovníkmi, poďakujúc sa im za ich oddanosť a lásku, udelil im svoje požehnanie, a dňa 17. septembra 1575 vrátil svoju dušu Stvoriteľovi.
Literárna činnosť Bullingerova bola veľmi rozsiahla, avšak spomedzi všetkých jeho spisov najviac vyniká a najznámejšie je »Druhé helvétske vierovyznanie«. Vzniklo v roku 1562. kedy Bullinger ťažko nemocný sa rozhodol zanechať potomstvu svoj biblický náhľad na vecné pravdy, zjavené Ježišom Kristom, vyjadriť svoje osobné vyznanie. A keď cítil, že smrť.sa blíži, pripojil toto dielo k svojej záveti, ktorým sa mal tento spis odovzdať zürišskému magistrátu ako osvedčenie jeho pravého a verného učenia a viery. Avšak zhodou okolností sa stalo, že tento spis dostal sa do verejnosti ešte pred jeho smrťou.
III. Fridrich Falcký, jediný ochranca reformovaných v Nemecku. trpko bol tiesnený obvineniami so strany luteránskych panovníkov, keď on i reformovaní veriaci boli vylúčení z výhod plynúcich z augburskej mierovej smluvy z r. 1555. Hrozilo mu dokonca nebezpečenstvo, že na ohlásenom augsburskom ríšskom sneme r. 1566 bude vylúčený a pozbavený palatínstva. Vedomý súc toho obrátil sa r. 1565 na radu do Ženevy i do Zürichu a vyzval menovite Bullingera, aby pomohol reformovaným v Nemecku odvrátiť od nich podozrenie napísaním jasných vieroučných a mravoučných zásad reformovanej cirkvi, aby kurfirst pred snemom mohol sa osvedčiť, že jeho viera nie je sektárska, ale že je spoločná všetkým evanjelikom reformovaným vo Švajčiarsku, Francúzsku, Holandsku a Anglii. Bullinger bol v tom šťastnom postavení, že želaniu kurfirsta mohol obratom vyhovieť. Ešte počiatkom decembra r. 1565 zaslal kurfirstovi svoje už hotové vierovyznanie. Fridrich III. bol spisom nadšený a vyslovil svoj súhlas ho uverejniť. Medzi časom toto vierovyznanie bolo preložené do nemčiny a v Heidelbergu vytlačené, kdežto latinský text vyšiel v Zürichu. Spis bol navrhnutý všetkým reformovaným cirkvám, aby ho prijaly a na znamenie súhlasu podpísali. Všetci švajčiarski teológovia podporili túto snahu, takže v krátkom čase všade došiel schválenia s výnimkou luteranizujúcej Basileje, ktorá až r. 1842 k nej pristúpila. 9. marca 1566 bola tlač podľa Bullingerovho návodu hotová. Kurfirst Fridrich III. obdržal šesť latinských a šesť nemeckých výtlačkov, takže posilnený jednomyseľným súhlasom švajčiarskych veriacich vypravil sa dňa 25. marca na cestu do Augsburku. Druhé helvetské vierovyznanie osvedčilo sa ako účinná duchovná zbraň proti všetkým nepriateľom reformovaných. Zahanbila osočovateľov a ochránila pravdu evanjelia a slobodu náboženského presvedčenia.
V dobe, keď rímskokatolícka cirkev formulovala svoje dogmy na tridentskom koncile a keď od nej odštepené cirkvi musely obhajovať svoje učenie proti útokom neprajníkov a osočovateľov z kacírstva, vtedy na rôznych miestach vzniklý rozmanité vierovyznania, osvedčenia o pravej viere a tieto podľa miesta vzniku často boly aj nazvané. Druhé helvetské vierovyznanie predchádzalo Prvé helvetské vierovyznanie, ktoré na vyzvanie cirkevnej rady v Basileji sostavili r. 1536 Bullinger, Grynäus a Mykonius. Cieľom tohto spisu bolo vyrovnať rozpory, ktoré jestvovaly medzi luterským a reformovaným učením. Veľký význam má i dohoda zürišská (Consensus tigurinus) z r. 1549 uzavretá medzi mestami Ženevou a Zürichom, Kalvínom a Bullingerom vo veci učenia o večeri Pána.
Kým horespomenuté vieroučné spisy malý iba miestny význam, Druhé helvetské vierovyznanie z roku 1566 stalo sa najrozšírenejším a najobľúbenejším i najvýznačnejším symbolickým spisom reformovaného kresťanstva všetkých národov a zemí. V tridsiatich kapitolách rozpráva dôsledne na biblickom základe, v súhlase s apoštolským vierovyznaním, viero a mravoučným pojatím obecnej kresťanskej cirkvi a jej základných dogmát o Písme svätom, ako meradle viery i života, o jeho výklade, hovorí o svätej Trojici, proti vyobrazovaniu Boha a Krista, o ich vzývaní, o Božom riadení a starostlivosti, stvorení sveta a páde človeka, rozpisuje sa o slobodnej, vôli, o predurčení Božom, o božskej a ľudskej podstate Ježiša Krista, o zákone Božom a Jeho evanjeliu, o pokání a ospravedlnení, o viere a dobrých skutkoch. Hovorí ďalej o cirkvi a jej služobníkoch a potom v troch kapitolách o sviatostiach, v ďalších o zhromaždeniach, modlitbách, speve, sviatkoch, pôstoch, vyučovaní mládeže, duchovnej starostlivosti, pohrebe, cirkevných zvykoch, majetku cirkví, o stave slobodnom i manželstve a končí kapitolou o vrchnosti.
Celý spis je písaný v duchu umiernenosti a lásky, bezdôvodne neútočí a nepolemizuje, je prostý, jasný a každému srozumiteľný. Vyhýba sa učeným rozborom a dišputáciám a predsa je najzdarilejším zhustením kresťanskej vierouky, nie je katechizmom, ale stručnou, krátkou dogmatikou reformovanej cirkvi. Starostlivo sa drží obecných, spoločných a jednotlivých biblických a vieroučných právd, ktoré sú vlastníctvom obecnej cirkvi Kristovej. Je ovocím múdreho, súdneho a pritom praktický zameraného muža. S bohosloveckého stanoviska zaujíma popredné miesto medzi ostatnými symbolickými knihami aj v praktickom použití predčí i Heidelberský katechizmus.
Uvedené prednosti dopomohly k veľkému rozšíreniu Druhého helvetského vierovyznania. Mimo švajčiarskych kantónov a falckého palatinátu v Nemecku postupne i ostatné kontinentálne reformované cirkve uznaly toto dielo za svoju symbolickú knihu, ktorá je spoločná všetkým reformovaným. Vo Francúzsku bolo Druhé helvetske vierovyznanie prijaté na synode v La Rochelle roku 1571, v Škótsku v St. Andrews roku 1566 v Holandsku na synodách v Emden, Dort 1571—74 a Dordtrechtu r. 1619, preniklo i do slovanských zemí, do Poľska, kde bolo preložené a prijaté vo vojvodstve zatorskom a oswiečimskom r. 1567, 1571 a 1578. Reformované cirkve v Čechách na Morave a v Rakúsku užívaly náboženskej slobody na základe tohto vierovyznania, ktoré po prvý raz v r. 1784 v českom jazyku bolo Jozefom Szalaym vydané a na tristoročnú pamiatku vydania II. helv. vierovyznania r. 1866 opäť ref. farárom Hermanom z Tardy preložené a vytlačené. Do reformovanej cirkvi v Uhorsku sa dostalo prostredníctvom, zakladateľov reformácie v našich krajoch, Petra Melia Juhásza, Déva Biró Matyáša, Kálmáncsehi S. Martina a iných. Zástupcovia sedemnástich seniorátov na čele s Petrom Meliom prijali a podpísali v dňoch 24.—26. februára 1567 na debrecínskej synode Druhé helvetske vierovyznanie, ako symbolickú knihu obecnej reformovanej cirkvi. Dokumentovali tým spolupatričnosť ref. cirkvi v Uhorsku so všetkými cirkvami reformovanými po celom svete.
Písomníctvo o živote Imricha Bullingera a jeho diele je rozsiahle. Zmienim sa tu iba o najdôležitejších spisoch:
Cári Pestalozzi: Henrik Bullinger. Leben und ausgewählte Schriften 1858 Eberfeld.
E. F. Karl Müller: Die Bekentnisschriften der reformierten. Kirche, Leipzig 1903, s. XXXI. 15, 10 — XXXII, 40.
Ed. Böhl: Confessio Helvetica posterior. Vindobonnae 186§.
John Jak. Hottinger: Helvetische Kirchengesichte, Zürich 1708, III, s. 894 n.
L. Thomas: La Confession Helvétique, Geneva 1835.
Niemeyer: Collectio, Prolegomena, s. LXIIÍ—LXVIII.